Roky celý východ , ale aj celé Slovensko sa snaží nájsť „zasľúbenú zem“ po páde totalitného režimu. Najprv to bola nevyhnútnosť privátizácie skoro všetkého vôkol nás, od veľkých korporácií, družstiev až po mestské záchody.
Videli sme vedľa skrivodlivosti, často aj podvody ako aj nie vždy efektívne spravovanie majetku novými vlastníkmi. Na druhej strane videli sme globálne firmy, ako zavádzajú novú techniku, vyžadujúcu cudzie jazyky, či medzinárodné skúsenosti. Nové firmy prinášali nové miesta, často však aj ničili kopu starých pracovných možností. Najhoršie to bolo s ľuďmi po 45 rokoch, pretože tých už obyčajne nikto nechcel. Ale to nič vraveli sme, keď sme už podaktorí vypisovali zo 50. tú žiadosť o prijatie do zamestnania,hlavne, že naše deti sa budú mať lepšie. Potom sme prišli na to, že sa nemáme dobre, lebo nie sme ešte v únii. Znova sme zahajili nové reformy, už ani nestačili vyhodnotiť tie staré, veď načo aj , veď náš starší brat v Bruseli vie najlepšie, čo je pre nás dobre. Tak sme úspešne absolvovali celý prístupový proces do EU, ani sme veľmi nepodvádzali. Chvíľu sme boli tigrami v Európe, ale závideli sme takému Írsku, ktorý sa po zavedení Eura stal pomaly najbohatším v únii. Aj my chceme Euro, predbehneme aj bratov Čechov, keď sú zrazu už takí nerozhodní a do reforiem sa im ani nechce.
Pri zavádzaní Eura mala na nás únia tvrdší meter ako na seba samých, ale Slovač ani veľmi nereptala, pretože vytúžený cieľ – ,, S bohatými a úspešnými na večné časy “ už bol neskutočne blízko. Vedeli sme , že aj v tom je dajaký fígeľ, ale čo veď aj náš Fígeľ bol už v Bruseli, dajako aj s tým vybabreme. Tak sme sa tvárili, že veríme politikom, ktorí bez ohľadu , či boli vpravo abo vľavo od stredu, nám svorne tvrdili, že Euro nás stať nič nebude, ceny sa nezmenia, mnohé sa dokonca znížia,lebo už nebudeme platiť kurzové či bankové poplatky. Prvý raz sme sa začudovali, keď v akcii mobil za korunu stal zrazu jedno EURO , druhykrát , keď zemiaky začali byť drahšie ako banány a pomaranče. Ale čo už, veď aj my si zaslúžime dobré a ekologické zemiaky z dovozu a nie tie naše hlúpe „bandurky“, ktoré nám tak dobre ako deťom chutili. Tie určite boli nezdravé, keď boli tak neskutočne lacné. Naši štatistici spolu s tými , čo boli v únii, nám tvrdili , že ceny vzrástli len o pár percent, čo je bežná inflácia a nič viac. Naša babka ako človek neštudovaný, vypočítala zdražovanie takmer 30 %. Ale babka je človek štatisticky nevýznamný, veď ona maximálne vedela, akými fintami predseda družstva zvyšoval výnosy a znížoval družstevné straty, ale to na EUROfinty zďaleka nestačilo. Jedno sa zdá byť v tej chvíli isté.
Tak ako pred vyše dvadsiatimi rokmi nevedel náš večne múdry brat na východe kám z konopí, tak to teraz nevie rovnako múdry brat v Bruseli. Jedno ma však upokojuje – nie sme my v podobnej kaši po prvykrát. Chceme byť síce úspešnejší ako naši susedia , ale vďaka týmto skúškam, rovnako aj dejinám sme omnoho skromnejší a vytrvalejší ako naši bohatší radcovia. Ak si zachováme humor a zdravý rozum , prežijeme aj tento najnovší experiment s neznámym koncom.
- Michal Boka