Magdaléna bola na priateľa hrdá. Počúvala Martina a vychvaľovala ho. „Je skvelé, že si sa ospravedlnil. Je to naozaj krásny skutok.“ „O niečom som v noci premýšľal.“ „Áno? O čom?“ „Chcem sa nechať pokrstiť.“ Pozrie jej rovno do očí. Sestra ostala ticho. ‚Ďakujem ti, Otče,‘ vraví si v duchu. ‚Ďakujem ti za jeho dušu. Ďakujem ti, že si mi ho zoslal do cesty.‘
„Si si istý, Martin?“
„Som. Chcem uctievať Boha. Chcem aspoň raz pocítiť lásku svojho Otca.“
Mladá rehoľníčka si ho privinie a tuho vystíska. „Ani nevieš, ako si ma potešil.“
Martin ju oblapil okolo ramien a objímal. Obom tĺkli srdcia až prirýchlo. Obaja cítili vôňu toho druhého.
„Magdaléna.“ Do malej izbietky vtrhne jedna z rehoľníčok. „O,“ zarazí sa, keď kamarátku zbadá v objatí muža.
Martin aj Magdaléna sa od seba bleskovo odtrhli.
„Hľadá ťa Matka predstavená,“ povie rehoľníčka, zavrie za sebou dvere.
„To nie.“
„Čo je?“ spýta sa Martin.
„Teraz si pomyslia niečo… niečo zlé.“
„Nemaj strach.“
„Radšej už choď.“
„Mám prísť zajtra?“
„Príď. Poviem kňazovi, aby ťa pokrstil. Ale spýtaj sa na to aj otca.“
„Spýtam. Prosím… netráp sa. Mám ťa rád.“
„Choď už, prosím.“.
Martin bol celý zvyšok dňa zadumaný. Matka ostala prekvapená, že sa z trhu vrátil tak skoro. Prichystala mu večeru.
„Otec,“ podíde Martin k otcovi. „Ešte raz ťa prosím o prepáčenie.“
Starý hrnčiar sfúkol rozžeravený knôt, položil ho na policu a pomalým krokom odchádzal za ženou.
„Otec. Chcem sa nechať pokrstiť.“
„Pomiatol si sa?“ Hrnčiar sa nazlostí.
„Ja… naozaj chcem.“
„Je mi fuk, čo chceš, ty nevďačník! Dokiaľ dýcham, nik z mojej rodiny sa nestane členom Cirkvi. Ani ty nie!“
„Ale ja som sa už rozhodol.“
„Tak to rozhodnutie zmeníš. Inak viac nebudeš mojím synom.“
„Nikdy som nebol tvojím ozajstným synom. Radšej budem zatratený tebou, než by mam mal zatratiť Boh.“
„Buď ticho! Buď ticho, ty… ty… Podliak! A nevďačník! Hlupák…! Choď do pekla!“ Zaženie sa po ňom, ale Martin sa uhne. „Choď do pekla! Choď do pekla!“ Starý Jurenka ziape, zadýcha sa a oprie o stôl. „Zmizni z môjho domu! Vypadni!“
Martin vyšiel von. V stajni osedlal starú mrcinu a než sa otec spamätal, bol na ceste do Michaloviec. Začalo pršať. Blesky šibali po oblohe a osvecovali kraj. Kôň sa vzpieral, ale mladík ho hnal ďalej. Chcel ju iba vidieť. Objať ju a o všetkom jej povedať.
V kláštore sa svietilo. Strážnik pri bráne driemal v drevenej búde. Martin ho zobudil búšením na okno a klamal mu, že potrebuje kňaza, lebo matka zomiera. Strážnik ho vpustil.
„Hľadám Magdalénu,“ povie rehoľnej sestre s lampášom, ktorá mu prišla otvoriť.
Rehoľníčka si naňho posvieti. „Prečo ju chceš vidieť?“
„Som pocestný. Chcem sa na noc uchýliť.“
Sestre ho prišlo ľúto. Bol do nitky premočený, drkotal zubami. Klariska si spomenula na slová z Písma: ‚Bol som pocestný, a neprichýlili ste ma.‘
„Vojdi. Dôjdem po Magdalénu.“
„Netreba, viem, kde býva.“
Zaklopal na dvere do izby. Otvorila dvere, mala na sebe dlhú nočnú košeľu a cez plecia prehodenú deku. Bola bosá.
„Martin.“ Magdaléna neverí vlastným očiam. „Poď dnu.“
„Magdaléna…“
„Čo tu robíš? Čo sa deje?“
„Otec ma vyhnal z domu.“ Celý sa roztrasie.
„Si premočený. Vyzleč si to.“
Martin sa začal pomaly vyzliekať. Pochytila ho triaška. Stál prostred izby iba v nohaviciach.
„Na.“ Sestra si zloží deku. „Tu máš, prehoď si ju na seba.“ Z malej skrinky vytiahne ďalšiu prikrývku a zababuší ho do nej. „Sadni si na posteľ.“
Martin počúvol. Magdaléna si k nemu prisadla. Dívala sa naňho so starosťami. Za oknom hrmelo.
„Po… Povedal som mu o… o krste. Bol… zhrozený. Nakričal na mňa.“
„Je mi to tak ľúto. Je to moja vina. Nikdy sme sa nemali stretnúť.“
„Čo to hovoríš?“ chytí ju za ruku. „Prosím… Prosím, už nikdy niečo také nepovedz. Si to najlepšie, čo ma v živote postretlo.“
Magdaléna sa naňho smutne pozrela, pevne mu stisla ruku a oprela si hlavu o jeho plece. Martina naplnilo teplo. Voľnou rukou nadvihol Magdaléninu tvár. Sestra sa nebránila. Dívali sa jeden druhému do očí. Dýchali si na brady. Všetky starosti boli preč. Šťastní v búrke.
Mladík privrel viečka, zaklonil hlavu a pobozkal Magdalénu. Žena zavrela oči. Stískala mu ruku. Rozhorela sa v nej dlho potláčaná túžba. Objala ho okolo krku, pritisla sa k nemu a bozkávala jeho pery, až ho to bolelo. Mladík pocítil jej malé prsia na svojej hrudi. Obe deky spadli na drevenú podlahu. Magdaléna mu neobratne stiahla nohavice, ležal pri nej nahý. Dotýkal sa jej, hladil jej havranie vlasy. Vyzliekol mníškinu košeľu, bozkával Magdalénine prsia a brucho. Rukou hladil ženine lono. Magdaléna stonala od rozkoše. Drobné prsty malých rúk mu vnorila do kože, keď do nej Martin pomaly vnikol. Na okno vyklopkával dážď svoj sen…
Nadránom ostali po búrke iba premočené cesty a polia. Ľudia sa zberali do práce, zvony kostolnej veže ohlasovali príchod nového dňa. Slnko ešte nevychádzalo, no lastovičky už vyletovali z hniezd, aby hľadali potravu pre svoje malé. Všetko bolo v poriadku.
Martin ju objímal, ale ona nechcela prestať plakať. Plakal s ňou. Plakali, až sa divili, koľko sĺz môže človek vydať. Ležali na posteli pod prikrývkou.
„Som zatratená. Som zatratená,“ vzlyká žena, slzami zmáča Martinovu hruď.
„Magdaléna. Magdalénka,“ prihovára sa jej hrnčiar – trápi sa pri pohľade na zúbožené dievča, ktoré miluje.
„Je po všetkom, je koniec.“
„Magdaléna… Ľúbim ťa.“
„Aj ja teba, Martin. A to je zlé… Také zlé. Ja ťa nemôžem milovať. Patrím Bohu. Toto sa nemalo stať. Toto nie… Toto nie.“
„Neplač. Prosím, neplač.“
Po čase sa sestra trochu spamätala. Obliekla sa, Martin vošiel do premočených šiat. Objali sa a pobozkali.
„Prepáč,“ riekne mladík.
„Ty prepáč. Prosím, Martin, odíď domov. Mama ťa isto prichýli. O chvíľu nám začínajú ranné modlitby. Prosím.“
Mladík prikývne, hladí mníšku po vlasoch a po chrbte. „Je mi to tak ľúto. Milujem ťa.“
Sestra ho poslednýkrát pobozkala, rozlúčili sa a hrnčiar v tichosti odišiel.
Magdaléna mala pravdu. Matka ho vpustila dnu, otca celý deň nevidel. Bol vraj v dielni a pracoval. Martin sedel na lúke a spomínal na detské časy. Ako rád sa hrabal v podzemných chodbičkách krtkov. Rád sa oddával vetríku, ktorý ho hladil po tvári. Teraz ho cítil znovu. Cítil, že život je krásny a nesmierne hrozný. Ale nebál sa. Nebál sa, pretože mal ju.
Dlho premýšľal, či sa má za sestrou na druhý deň vydať. Dumal, že sa poteší, keď sa stretnú, vyjdú von a porozprávajú sa. Náhle ho však pochytila zlosť. ‚Prečo ma stále vyháňa?‘ pýtal sa seba samého. ‚Ona ma nechce vidieť. Patrí Jemu. Ale to nemôže. Je moja. Počuješ, Bože? Moja!‘
Rozhodol sa, že nepôjde, aby si uvedomila, aký podstatný je v jej živote. Ostal doma dva dni. Na tretí už nemohol obsedieť. Ráno sa vybral do kláštora ešte za rosy. Pripravoval si výhovorky, ak by sa pýtala, kde bol celé dva dni. Celým srdcom dúfal, že sa naňho bude hnevať. Väčší dôkaz lásky, ako hnev na milovanú osobu, nepotreboval. Všetko jej vysvetlí.
Kláštor bol akýsi pochmúrny a Martina naplnilo neblahé tušenie. Na dvere zabúchal s obavami. Nik neotváral. Starý kôň fŕkal v tieni gaštanov.
„Hľadáte niekoho?“ Blíži sa k nemu kňaz v reverende, v rukách drží Bibliu.
„Áno. Rehoľnú sestru Magdalénu.“
„Sestry odišli, synak.“
„Ako to, odišli? Kam?“
„Do Talianska. Do chudobných štvrtí Florencie, aby sa tam starali o chorých.“
„Florencia?“
Martinovi vyrástla v krku obrovská hrča. Keby bol prišiel, presvedčil by ju, aby nikam nechodila. Ako mu to mohla urobiť?
„Načo ste potrebovali Magdalénu?“
„Iba som s ňou chcel hovoriť. A… kedy sa vrátia?“
„O tri mesiace.“
Hrnčiarovi sa náramne uľavilo. Už sa takmer vzdal nádeje, že ju niekedy uvidí. Ale ona sa vráti. Vráti sa, a potom si ju odvezie.
„Ďakujem,“ vyšvihne sa do sedla a nechá farára farárom.
Martin bol bez Magdalény ako mŕtvy. Túlal sa po dome s vráskami na čele. Myslel na ňu neustále a mal strach, že sa jej niečo stane. Nemal nikoho, s kým by sa podelil o svoje pocity. Neskôr zistil, že jediné, čo ho vytrháva z chmárou neblahých dúm, je práca za kruhom. Do výroby krčahov, mís a tanierov vložil celé srdce. Sústredil sa na každý detail. Výsledky Martinovho majstrovstva na seba nedali dlho čakať. Otec vyvaľoval oči pri pohľade na dokonalé hrnčiarske diela nevšedných tvarov. Starší Jurenka chodil do mesta na trhy miesto syna a peniaze sa mu hrnuli do vrecka. Ľudia boli ohúrení. Dokonca aj zámožní páni mali záujem o krásne vázy, ktoré chceli vystavovať v prepychových domoch. Martin Jurenka ml. dostával mnohé objednávky a povesť o jeho talente sa šírila celým Horným Uhorskom. Pozdišovce boli vďaka nemu čoskoro preslávené hrnčiarskymi dielňami.
Po dlhom čase sa starý Jurenka prihovorí synovi: „Veru, naučil som ťa všetko, čo som vedel.“
Martin práve maľoval farebný obrážtek na jeden z krčahov s úzkym hrdlom. Prerušil prácu, pozrel na otca. Nepovedal nič. Iba sa naňho díval a v jeho očiach sa starý Jurenka takmer utopil. Odvrátil pohľad a hanbil sa za svoje slová. V tej chvíli si uvedomil, akým otcom naozaj je.
‚Odpusť mi, synu. Odpusť mi,‘ povie si v duchu starý hrnčiar – jeho syn, žiaľ, nevedel, na čo myslí.
Večery boli pre mladíka najhoršie. Prikvačil ho smútok. Mával nočné mory a zobúdzal sa celý spotený. Tri nekonečné mesiace mu vzali tri roky života.
Vrátila sa na jeseň. Lastovičky nespievali, iba čierne vrany sa chmúrne velebili na konároch holých stromov. Hnedé lístie lietalo vzduchom. Polia pohládzal srieň a z komínov stúpal dym.
Magdaléna ležala na posteli vo svojej malej izbietke. Mala teplotu a celá sa triasla. Kedysi veselá tvárička bola vychudnutá. Krvou podliate oči napuchli, hruď sa jej dvíhala pod nápormi kašľa, ktoré ju podchvíľou prepadávali.
„Martin,“ zašepká zlomeným hlasom, keď ho zbadá na prahu dverí.
Mladík ju pevne objal. Po lícach sa mu rinuli slzy. Nespoznával jej výzor, ale žiaden žiaľ ho nedokázal ovládnuť, keď ju mal konečne pri sebe.
„Martin.“
„Magdaléna, čo sa ti stalo?“ pýta sa cez slzy.
„Som chorá. Veľmi chorá.“
„Zavolali už doktora?“
„Nechcem doktora.“
„Prečo?“
„Pozri sa na moje brucho.“
Martin odhrnul prikrývku. Mala na sebe nočnú košeľu ako vtedy pred tromi mesiacmi. Vyzerala ako kostra – bez mäsa a svalov – až na vypuklé bruško.
„Som tehotná, Martin. Preto ma nemôže lekár prehliadnuť. Ihneď by zistil, že som poškvrnená.“
Mladík ostal ohúrený. Sestra ho chytila za ruku, aby mu dodala odvahy. Vyvaľoval oči na ženu, ktorá nosila pod srdcom jeho dieťa.
„Zoberiem si ťa,“ povie Martin. „Odídeme odtiaľto. Vezmem ťa k nám. Mám teraz kopu peňazí. Postavím dom. Zaplatím doktora, dá ťa dokopy.“
„Martin, Martin. Moje miesto je tu. Pre mňa už niet nádeje.“
„Čo to hovoríš?“
„Onedlho odídem, Martin.“
„Kam zase? Neodchádzaj, neprežijem to.“
„Nie, ty musíš žiť. Musíš.“
„Prosím, poď so mnou, Magdaléna.“
Dievča ho pohladí po tvári. „O chvíľu budem s Ním. Zatratená. Nikdy sme sa nemali spoznať.“
Mladík si položil hlavu na jej prsia a bolestne sa rozplakal.
„Ja ťa nenechám zomrieť,“ narieka Martin.
„Ostanem s tebou, drahý. Modli sa za mňa.“
Slabá Magdaléna zadriemala. Mladík smútil. V izbičke bolo ticho. Dievča prerývane dýchalo. Silný nápor kašľa ju zobudil.
„Niečo som ti priniesla. Tam, na poličke.“
Martin vzal z poličky malý drevený krížik na šnúrke.
„Nos ho stále so sebou.“
Martin si ho zavesí na krk, potom trúchliac povie: „A ja pre teba nič nemám.“
„To nič.“
„Niečo ti zajtra prinesiem.
Sestra opäť privrie oči. „Milujem ťa,“ povie a zadrieme.
„Aj ja ťa milujem,“ stískajúc jej krehkú ruku modlí sa k Bohu.
Mníška sa nezobudila celý zvyšok dňa. Iba prerývaný dych bol dôkazom, že žije. Martin ju po západe slnka pobozkal a odišiel, lebo Matka predstavená mu nedovolila ostať.
Len čo sa vrátil domov, zberal sa do dielne. Na hrnčiarsky kruh položil hrudku hliny a tvoril. Keď bol s vázou hotový, vypálil ju, vzal do rúk štetec a na nádherné dielo namaľoval holubicu vyletujúcu spoza oblakov osvietených oranžovými lúčmi zapadajúceho slnka.
Ráno vstúpi do dielne otec. „Ty si tu?“
Martin si naťahoval ubolený krk a kríže. Keď starý Jurenka zbadal vázu položenú na stole, spadla mu sánka. Toľkú nádheru videl naposledy, keď si bral Annu za ženu. Nemohol sa vynadívať na jedinečnú vázu v tvare dvoch presýpacích hodín.
„Musím ísť otec.“.
„Martin. Odpusť mi, že… Že som bol zlý. Prekonal si ma, synu. A… som na teba hrdý.“
Chlapec prikývne. „Odpúšťam ti.“
Dlhý dom klarisiek vyzeral spustnutý a opustený. Strácal sa v rannej hmle. Mladík zosadol z koňa, pri duši cítil šialený strach. Akoby mu pri hrudi neviditeľná ruka zvierala ostrú dýku a čakala na to, kedy mu ju zapichne do srdca. Hlboko do srdca. Vázu držal v rukách ako posvätnú knihu. Šiel pomaly.
V hale kláštora postávalo mnoho mníšok. Každá sa na Martina pozerala s odporom. Hrnčiar sa zberal do Magdaléninej izby. Začul, ako si o ňom rehoľníčky šepkajú ako o hriešnikovi.
V jej izbe bola Matka predstavená. Sedela na stoličke pri posteli a modlila sa. Keď zbadala hrnčiara, v tichosti vyšla von, ani sa naňho nepozrela.
Ležala na lôžku. Vychudnutá a pokojná. Zomrela cez noc a jej nenarodené dieťa odišlo s ňou. Odišli, a bez neho.
Martin pristúpil k posteli. Hladil Magdaléninu bielu tvár. Nedokázal plakať, myslieť či smútiť. Náhle bol prázdny a mĺkvy ako zrúcanina hradu. Vázu nechal na zemi. Stála tam s ním – nemá a krásna. Martin sa dotkol krížika na krku, zvieral ho celou silou, ani nevedel prečo. Pobozkal mŕtve dievča a odkráčal z izby. Martinovo telo odišlo, ale mladíkova duša ostala pri nej.
Poobede prišiel k mŕtvej kňaz. Magdalénu vyhlásil za hriešnicu, ale i tak sa za ňu pomodlil. Kňaz uvidel na zemi vázu. Jej krása ho ohúrila. Po modlitbe za mŕtvu zaniesol hrnčiarske dielo na faru.
Váza ohurovala každého, kto ju videl. Po rokoch ju dostal do daru biskup. Od biskupa prešla do rúk cisára a cisár ju dal pápežovi v Ríme. Jurenkovo dielo putovalo po celom svete a tajomné čaro vázy sa stalo povestné, pretože bolo z lásky a pre lásku.
Lukaš Maňo