Koncom 13. storočia sa na severozápade Malej Ázie osamostatnil niekdajší vazal seldžuckých Turkov emirát s centrom v Eskisehir, ovládaný tureckým rodom Osmanov, ktorý odvodzoval svoj pôvod od svojho zakladateľa Osmana (1299-1326). Napriek tomu, že počiatočné expanzia na západ i na východ bola na prelome 14. a 15. storočí prerušená úspešnými nájazdami Timura Lenka, sa osmanský štát čoskoro stabilizoval ako silná lokálna mocnosť, ktorej vojská na čele so sultánom Mehmetom II. (1451-1481) roku 1453 dobyli poslednú baštu východného kresťanstva – Carihrad (Konštantínopol). Ten sa potom pod menom Istanbul, ktoré vzniklo tureckým skomolením gréckeho názvu Konštantínopol, stal novým osmanským sídelným mestom a bol všeobecne považovaný za hlavné mesto západoislamskej kultúry.
Osmanský dvor bol fascinovaný najmä čínskym modrobielym porcelánom, ktorého tajomstvo však zostávalo neodhalené. Odtiaľ pravdepodobne viedol hlavný impulz k výrobe vlastnej osmanskej keramiky, ktorá mala ambície vyrovnať sa porcelánu. V šesťdesiatych rokoch 15. storočia sa tak v Malej Ázii prvýkrát objavil nový typ keramiky (fritware), ktorá sa síce nemohla rovnať keramike čínskej, ale napriek tomu sa keramikom sídliacim v maloázijskom Izniku / Nicei, pre nás európanov skôr známym Nicejskym koncilom, na ktorom boli založené základy vierouky katolíckej cirkvi/, podarilo vytvoriť technologicky aj esteticky unikátne diela, ktorá sa stali neoddeliteľnou súčasťou domácností vysoko postavených Osmanov a najmä samotného sultánskeho dvora.
V tomto období získal dekor iznickej keramiky opäť novú tvár: paleta farieb sa postupne rozšírila o olivovo zelenú, šedozelenú a fialovú a pôvodne silne štylizovaná rastlinná arabeska sa zmenila v živší a prirodzenejší les prepletených stoniek, bujných palmiet a mnohovrstvových roziet. Najsilnejším motívom, ktorý pretrval do ďalších období, je list zvaný sadz – dlhý zubatý list esovito prehnutý, akoby zachytený v neustálom nadýchanom pohybe.
Za vrchol iznické tvorby možno považovať štýl kvetinový, zvyčajne nazývaný Quatre-Fleurs podľa štyroch hlavných druhov kvetín. U jeho začiatku opäť stojí jeden z dvorských maliarov a prenesenie jeho tvorby na keramiku bolo možné najmä vďaka vynálezu úplne novej sýtej paradajkovej červenej farby reliéfne nanášanej pod polevou. Počiatok jej užívania sa datuje zhruba okolo roku 1560. (Išlo o jedinečný fenomén, ktorý dodal tejto keramike jej osobitosť, ale s úpadkom iznických dielní začiatkom 18. storočia bolo zabudnuté aj tajomstvo výroby tejto farby.)
Kvetinový štýl verne zodpovedal svojmu názvu: jeho hlavným motívom sa stali farebné rozkvitnuté kvety tulipánu, klinčeka, ruže a hyacintu doplnené o ľaliu a iné drobnejšie kvietky. Zrkadlá tanierov sú obvykle zaplnená týmito kvetinami na stonkách vybiehajúcich z jedného trsu, v ktorom len málokedy chýba zubatý zvlnený list sadz. Z ďalších dôležitých motívov rastlinného i kvetinového obdobia nemožno opomenúť oválny plod na stonke, šupinovitý alebo delený na polmesiačiky, považovaný za granátové jablko alebo artičok, ďalej tiež obľúbený motív rozkvitnutého stromčeka do špice pretiahnutého cyprusového stromu. Objavujú sa tiež zvieratá, ľudské figúry alebo plachetnice. Rozšírenie trhu viedlo k užívaniu plošného dekoru špiráliek, šupín, drobných kvietkov alebo geometrických prvkov.
Iznická keramika vyvolávala vo svojej dobe záujem aj u európskej šľachty a stala sa tak nielen vývozným tovarom, ale aj inšpiráciou pre európske keramické dielne priamo v dobe svojho vzniku, ako aj v čase európskeho historizmu a orientalizmu 19. storočia, ktoré vyvolali v Európe tvorcovia umeleckého remesla, ktorí sa pri hľadaní inšpirácie obrátili tiež k iznickej suleymanskej keramike. Hoci v čase rozkvetu v polovici 17. storočia bol Iznik bezkonkurenčným centrom výroby suleymanskej keramiky a v meste pôsobilo vyše 300 keramických dielní v neskoršej dobe od počiatku 18. Storočia keď boli založené veľké keramické dielne v Istanbule, už iznická tvorba patrila k histórii. Nakoľko sme boli na prehliadke jednej z keramických dielní a predaja suleymanskej keramiky v meste Selčuk, prinášam vám fotografickú reportáž, aby ste si vedeli predstaviť to o čom sa vám snažil opísať mnohými slovami. Ako sa hovorí, niekedy je raz vidieť viac ako tisíc krát počuť alebo čítať..
S pozdravom „História sa stále mení, istá je len budúcnosť!“
Peter Balog