V mojej najmilšej vinárni je úplne pusto. Pred krízou jej majiteľ bol niekto… Dnes vlastniť reštauračné zariadenie v Michalovciach je šialené. Keď pred krízou bol takmer každý môj zákazník symbolom úspechu, dnes sú všetci zadlžení, nestíhajú splácať hypotéky, dane, odvody.
Napriek tomu štát neustále dotuje vznik nových živností! Ľudia v zúfalej situácii bez potrebného kapitálu s pár stovkami eur začnú podnikať na už úplne prepchatom slovenskom trhu, v tých istých odvetviach ako tí, ktorí už dnes živoria. No nemusia rok, dva platiť dane a odvody. Maximálne znížia cenu tovarov služieb a dúfajú, že sa tým uživia. Po vypršaní dvojročnej lehoty, sa však opäť ocitnú na úrade práce. O rok začnú skúšať šťastie v niečom inom, na čo zas dostanú štátne peniaze a odpustenie odvodov.
Zatiaľ tí blázni, čo slušne podnikajú dlhé roky v svojom obore, len poctivo platia dane, ktoré sú z roka na rok vyššie a vyššie. Odvšadiaľ počúvame, že platíme málo! Že sme zlodeji, ktorí platia odvody len z minimálnej mzdy…
Je veľmi ťažké vysvetliť bežnému zamestnancovi, čo to znamená podnikať. Od Vianoc do marca často nezarobíte ani euro! Musíte však všetko poplatiť a ak máte zamestnan-cov, tak sa z prúserov nedostanete ani do leta! Ak je leto slabé, tak končíte!
Desať rokov som nebol na dovolenke ani na maródke, pracujem 12 hodín denne a keď sa už už zdalo, že zažijem malý slovensko-americký sen prišla kríza a ako mor všetkým mojím zákazníkom vzala peniaze, optimizmus a vieru v lepšiu budúcnosť.
Od januára som schytal zopár riadnych faciek, chytil som tri trestné strieľania nariadené štátom a pustil jeden lacný gól. Zdá sa, že prehrávam… rozhodca je prísny… a diváci Vám neodpustia žiadnu chybu. No ja to nevzdám!
No už musím prestať hrať tak „naivne“. Inak neprežijem…
