Som ročník 77, čiže Husákove decko. Mojí rovesníci si prešli politikou viac, ako bežný Angličan, Francúz za celý život. Spomínam si na smrť Brežneva, ako sme v škôlke povinne pozerali, ako zomrel „najlepší“ človek na svete. Učiteľka nám už zabudla povedať, že nás napadol v 68-om. Ako prvák som naspamäť poznal životopis Lenina, Stalina, Gotvalda, Husáka. V treťom ročníku som prisahal vernosť socialistickej republike ako pionier. O rok neskôr som sa naivne v škole priznal, že chodíme do kostola… Otec sa takmer nestal námestníkom.
Keď som mal asi desať rokov, staručký dejepisár Lenárd slávnostne na hodine prehlásil,že komunizmu už neverí a do dvoch rokov padne. O rok neskôr v lete 1989 dedko povedal,že Nemecko sa do roka zjednotí. Pozerali sme naňho ako na senilného blázna. O pár mesiacov nastala revolúcia… po nej Mečiar… rozdelenie Československa… doba temna na vysokej škole, kde sme sa o politike rozprávali do hlbokej noci. Celá Technická univerzita bojovala proti Mečiarovi. Učitelia razili rétoriku vlády, ale my sme im už neverili, už sme neboli iskričky,ktoré opijete rožkom. V Michalovciach som asi pred tristo dôchodcami vynadal Mečiarovi,ktorý našťastie o mesiac prehral voľby… O štyri roky som už olepil každý vchod v Michalovciach „NEVOĽTE DRUHÉHO MEČIARA!“ Asi som to nerobil správne, lebo ten človek už celé desaťročie vlastnou hlavou okráda Slovensko za moje peniaze.
Som naprogramovaný BUDOVAŤ A BRÁNIŤ! Len už neviem za koho…