4. júna 2012 sme si pripomenuli 92. výročie podpísania Trianonskej mierovej dohody. Na Slovensku skoro bez povšimnutia, hoci jeden z najväčších slovenských politikov Milan Hodža 4. jún 1920 charakterizoval ako najväčší od pádu Veľkomoravskej ríše. Videl v ňom nie provizórium, nie prechodné riešenie, ale definitívne uznanie existencie Slovákov ako moderného národa.
Najpodstatnejší osobný podiel na tom mal nepochybne dr. Štefan Osuský , najvýznamnejší slovenský diplomat, ktorého na zásah Apponyiho ako pansláva vylúčili zo všetkých uhorských stredných škôl, aby sa nepriamo vyhnaný maďarmi do Ameriky, vrátil ako víťaz, signatár Trianonskej zmluvy. Podrobností o tejto peripetii nájdete v knihe Diplomat Štefan Osuský, od Slavomíra Micháleka.
Z knihy o celoživotnom diele dr. Štefana Osuského vyberáme dve sekvencie , ktoré sú priam symbolické pre spolužitie Slovákov a Maďarov v bývalom Uhorsku. Prvá je z jari roku 1905, kedy vtedajší minister kultúry a výučby Uhorska Albert Apponyi počas krátkeho inšpekčného pobytu navštívil bratislavské evanjelické lýceum, po ktorom bol zo školy mladý 16 ročný Štefan Osuský vylúčený a druhá je zo 4. Júna 1920, kedy sa pod zmluvu nesúcu meno Trianon podpísal gróf Albert Apponyi ako predseda maďarskej delegácie, spoločne s československým diplomatom dr. Štefanom Osuským…
Hoci Štefan Osuský patril medzi vynikajúcich žiakov bratislavského evanjelického lýcea, ktoré na začiatku 20. storočia patrilo medzi najlepšie v celom Uhorsku, nebolo mu súdené školu dokončiť. Na jar 1905 navštívil lýceum minister kultúry a výučby Albert Apponyi. Krátky inšpekčný pobyt využil na kontrolu výučby a v Osuského triede bol prítomný na hodine latinčiny. Tento predmet patril k najobľúbenejším u mladého Štefana Osuského a vynikal v ňom nad ostatnými spolužiakmi. Preto nebolo prekvapením, keď profesor latinčiny Lajos Losonczi vyvolal práve jeho, aby Apponyimu ukázal, akí výborní sú jeho žiaci. Po hodine si minister zavolal Osuského k sebe a odohral sa známy krátky dialóg. Na otázku odkiaľ je, odpovedal Osuský, že z Brezovej. Reakcia Apponyiho bola jednoznačná. Poznal Brezovú, vedel o jej silnom národnom cítení i vedomí, aj o protimaďarských vystúpeniach a Osuskému povedal, že nehľadiac na to, on musí byť dobrým Maďarom. Negatívna odpoveď by znamenala problémy, súhlasné stanovisko zasa nepripadalo do úvahy. Preto mlčal. Aj to však Apponyimu stačilo, pochopil, že Osuský je odchovaný „duchom“ Brezovej. Jeho mlčanie si vysvetlil ako urážku a ešte v ten deň žiadal potrestať Osuského vylúčením zo všetkých škôl v Uhorsku. Ak chcel Štefan získať vzdelanie, musel opustiť krajinu. Voľba padla na Chicago, kde žila jeho sestra…
Po 15 rokoch sa obaja aktéri nášho symbolického príbehu stretávajú opäť, tentoraz v rovnocennej pozícii ako signatári Trianonskej mierovej zmluvy. Po piatich rokoch si na historický dátum v dejinách slovenského národa hlavný československý aktér dr. Štefan Osuský spomína : „Nemusím rozprávať v akej nálade som vstupoval do Veľkého Trianonu vo Versailles, v ten veľký slovenský deň dejinný. Tiež nebudem líčiť s akými pocitmi som pristúpil k stolu, na ktorom ležala veľká, 523 stranová kniha, obsahujúca výrok civilizovaného sveta nad maďarským národom za jeho zaobchádzanie s národmi /Uhorska/. Parížska tlač tvrdila, že zo všetkých delegátov, ktorí podpisovali mierovú zmluvu, najväčšou radosťou žiarila moja tvár a pritom nezabudla pripomenúť nie tak dávne časy, keď som chodieval za novinármi a prosil ich, aby vo svojich novinách pozdvihli hlas na obranu utláčaného a ubiedeného slovenského národa.
Na jedno nezabudnem. Keď som o trištvrte na päť dňa 1920 pod zmluvu nesúcu meno Trianon napísal svoje meno, vedel som, že podpisujem vyúčtovanie slovenského národa s bývalým Uhorskom, vyúčtovanie účtov popísaných od vrchu až dolu krvou , utrpením a biedou môjho národa. A také vyúčtovanie je večné. Nikdy sme nemali a nemáme úmysel pomstiť sa tým, pod ktorými sme trpeli. Prajeme maďarskému národu, aby v tichu a pokoji rozmýšľal o svojich chybách. Prajeme mu blažený a šťastný život. Lež tak ako bdie levica nad svojimi levíčatmi, tak budeme bdieť nad životom a domovom naším a naších budúcich generácií, lebo život národa je večný.“
Mierová zmluva s Maďarskom podpísaná v Trianone pozostávala zo štrnástich častí, z ktorých každá mala svoje nezastupiteľné miesto. Z najzaujímavejších spomeniem aspoň niektoré. Druhá časť hovorila o hranici Maďarska, v štvrtej Maďarsko uznáva samostatnosť Československa /i so Zakarpatskou Ukrajinou/ a vzdáva sa všetkých práv, ktoré malo kedysi Rakúsko – Uhorsko na Slovensku. V ďalšej sú zakotvené princípy maďarskej demobilizácie /maximálny počet maďarskej armády podľa čl. 104 mohol byť 35 000 mužov/. Osmá časť hovorí o maďarských reparáciách a v čl. 177 sa určuje, že Maďarsko musí prinavrátiť Slovensku všetky akty, dokumenty a historické pamiatky, ktoré sa týkajú Slovenska, a ktoré Maďarsko od roku 1868 zo Slovenska vyviezlo. /To sa dodnes neuskutočnilo, alebo len v minimálnej časti. /Aj ostatné predmety a dokumenty, ktoré majú umelecký, archeologický a vedecký charakter a predtým patrili vláde rakúsko – uhorskej monarchie, pričom sa týkajú Slovenska a tvoria jeho intelektuálne dedičstvo, majú byť vydané Slovensku…
http://en.wikipedia.org/wiki/File:Osusk%C3%BD_2.jpg
Na obr. Dr. Štefan Osuský spoočne s manželkou a T.G.Masarykom a dr. Benešom v Paríži v roku 1923
Na stretnutie s Apponyim si Osuský aj s odstupom času skoro päťdesiatich rokov v roku 1967 spomínal s veľkou dávkou emócií: „Prežíval som dramatický okamih, keď som sa ako predseda československej delegácie stretol tvárou v tvár s predsedom maďarskej delegácie Albertom Aponyim, s tým istým, ktorý mi ako uhorský minister školstva spôsobil to, že som musel opustiť lýceum v Bratislave, pretože som odmietol byť dobrým Maďarom a nakoniec som musel emigrovať do USA, aby som mohol študovať. Napriek tomu počas rokovaní o mierovej zmluve s Maďarskom sme sa chovali k sebe s dokonalou úctou. Pozdravil som ho po maďarsky, on mňa po slovensky. Nikdy som sa ho nespýtal, či si spomína na 16- ročného študenta, ktorý mu odmietol prisľúbiť, že bude dobrým Maďarom.“
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/6/63/%C3%96sterreich-Ungarns_Ende.png
Trianonská zmluva definitívne spečatila rozpad Rakúsko – Uhorska. Maďarsku ostala jedna tretina bývalého územia Uhorska.Po amputácii 2/3 územia Uhorska vzniklo tzv. „Malé Maďarsko“, ktorého časť obyvateľstva a zvlášť jeho vládna elita trpí z času na čas na fantómovú bolesť amputovaných území, ktorým neoprávnene hovorí „Veľké Maďarsko“. Rakúšania stratili viac. Prečo aj oni neplačú nad strateným územím? Pochopili a uznali, že nemali právo donekonečna ovládať iné národy.
S pozdravom „História sa stále mení, istá je len budúcnosť!“
Peter Balog