Všetky noviny a časopisy sú opäť plné zpráv, že finančná kríza bude pokračovať v Španielsku a Talians- ku, globálna kríza pokračuje, Francúzsko zmení prezidenta, možno zautočí Izrael na Irán, a potom to už zaručene buchne. Tentokrát sa už konečne dočkáme. Čoho? No predsa zlo bude potrestané, darebáci zničení a my, bude- me navždy odmenení za naše trápenia.
No koniec sveta sa nebude týkať svetového obchodu, pretože v súčasnosti len cca 7% všetkých obchodov sa týka reálnych transakcií. Na burze obchod funguje totiž dnes už tak, že nepredáva sa reálna ropa,ruda, zlato,platina či iné kovy. Reálny úschovca týchto tovarov často nevie komu tovar patrí, pretože ten často, jeden deň niekoľkokrát zmení majiteľa. Predávajú sa rôzne opcie týchto komodít, takže sa vlastne predáva len niečo akoby
zlato, len akoby ropa, akoby plati- na, či pšenica. Tu koniec sveta bohužiaľ nenastane, pretože v takom prípade si budú počítače v hĺbokých krytoch presúvať naďalej takúto ropu, pšenicu,víno a olej, aj keď už tieto dávno nebudú reálne existovať.
Koniec sveta sa ťažko môže týkať globálnych priemyselných, či obchodných firiem. Švajčiarskí analytici zistili, že len 147 firiem na svete kontroluje väčšinu výroby, transportu, či obchodu. Medzi ne patrí aj 50 bánk, ktoré za posledné roky úspešne potopili väčšinu úspor pracujúceho obyvateľstva vyspe-lého i rozvojového sveta. Väčšine týchto bánk sa koniec sveta nedotkne, pretože tieto už odpredali úspešne svoje straty verejnému sektoru, o ktorom doteraz tvrdili, že tento vždy produkuje stratu a oni vďa- ka najnovším inováciam robia len super zisky.
Koniec sveta sa určite nemôže týkať ani aparátu svetových, či európskych inštitúcií, ktoré usilovne pra- cujú nad novým modelom riadenia Európy, s cieľom zobrať čo najviac právomocí legálne zvoleným vládam a parlamentom krajín z dôvodu, že v tejto zložitej situácii nemôže predsa vedieť učiteľ z malej dedinky v Rakúsku a už vôbec nie obchodník či živnostník zo Zemplína veci, ktoré pomôžu zachrániť svet. Ak by sa podarilo potichu, bez protestov obyvateľstva, sústrediť väčšinu právomoci europarlamentu, občanom Šariša, Ponitria, či Zemplína by ostala starostlivosť len o
domáce cesty a chodníky…
Samozrejme za predpokladu, že centrala únie uvoľní v rámci super šetrenia nejaké drobné.Občania Slovenska vstúpovali do únie a vzdávali sa často nielen právomoci , ale aj statkov, ktoré ťažko získali ich otcovia a dedovia v blahej dôvere, že nový súkromný vlastník sa o rozvoj ich dedičstva nielen náležite postará, ale zabráni ďalšiemu rozkrádaniu.Preto takmer bez fŕflania podstúpili mnohé amputácie, ktoré postupne zavádzali pravicové , či ľavicové koalície a strpeli aj postatné znehodnotenie meny, v nádeji, že bude s ními zaobchádzané rovnako slušne, ako oni strpeli mnohé krkolomné pokusy o amputáciu často zdravých končatín. V situácii, keď náš občan prešiel dvadsať rokov
púšťou , aby sa dostal do zasľúbenej zeme, sme zistili, že proroci pokroku sa dajako vytratili, alebo zmenili na podomových obchodníkov.
Ekonomický koniec systému sa teda odkladá. Zatiaľ…
Michal Boka