Michalovskí hokejisti našej Dukly skončili jednu z najúspejšnejších sezón. Až vo finále podľahli Bardejovu. Dovoľte, aby som ako dlhoročný pozorovateľ michalovského hokeja, čisto subjektívne hľadal strojcov tejto úspešnej sezóny. Určite si uznanie zaslúžia samotní hráči, tréneri a primátor. No na takto úspešnú sezónu je rovnako potrebná aj poriadna dávka alchýmie, o ktorú sa každoročne pokúša každý športový klub.
Na ľade všetkých prevyšoval náš kapitán Richard Šechný. Pred rokom, keď sa rozhodol vrátiť, málokto čakal, že bude až tak herne vyčnievať nad všetkými hráčmi v lige. Tento rok ho veľa michalovských hráčov herne aj bodovo dobehlo, čo však nič neuberá z jeho obrovského prehľadu v hre. Bol mimoriadnou osobnosťou na ľade aj mimo neho. Počas minulých sezón sa neustále tvorili „skupinky“ hráčov. Legionári sa snažili byť lídrami a alfa samcami hlavne mimo ľadu, pričom ich výkony počas zápasov, tomu vôbec nenasvedčovali… Tento problém sa príchodom Šechného vyriešil.
Druhou významnou osobnosťou bol športový riaditeľ Peter Tirpák. Osobne som neveril, že sa nestane len ďalšou bábkou v rukách prezidenta a sponzorov klubu na jednej strane a fackovacím panákom medzi hráčmi a trénermi. Konečne sa našiel niekto, kto sa nenechal sa strhnúť na nezmyselné nákupy hráčov. Hlavne na tom poste bol človek, ktorý ako bývalý hokejista, všetkému okolo hokeja naozaj rozumie. Pred play-off mi vravel, že nehráme v poslednom čase dobre. No veril, že so šťastím prejdeme cez Mikuláš, čo nás nakopne a vráti do hernej pohody. Jeho slová sa naplnili do bodky…
Tento oslavný hokejový článok by však nikdy neuzrel svetlo sveta, bez nového prezidenta HK Dukla Michalovce, Alexandra Černegu… Zo začiatku sezóny sa zdalo, ako keby mu chýbal zápal. V priebehu sezóny hokejovému čaru úplne podľahol. To, že po finančnej stránke aj za pomoci mestá všetko fungovalo ako má, je veľmi dôležitá vec a v dnešných slovenských podmienkach skôr rarita ako samozrejmosť.
Najväčší prínos nášho prezidenta Černegu však vidím v tom, že nevadil! Nevadil trénerom a hráčom pri ich každodennej práci. Nepodľahol čaru
závislosti nákupovať hráčov až do zblbnutia. Nevadil Tirpákovi a Kločankovi pri ich dennodenných bežných povinnostiach. Vždy s novinármi, ale aj širokou hokejovou obcou prehodil pár zdvorilostných viet. Skrátka počas celej sezóny sa správal ako obrovský diplomat. Nesnažil sa byť za každú cenu ten najdôležitejší a najviditeľnejší a práve vďaka týmto vlastnostiam sa u mňa tým najdôležitejším kolieskom v hokejovej Dukle stal.
Dúfajme, že sa nám časom nepokazí a nepodľahne silnému pokušeniu, ktoré striehne na každého prezidenta v každom športovom klube.
