Hraboši a bezdomovci

Michalovce, ako každé iné mesto, má svojich drobných hrdinov, rôznych čudákov či bezdomovcov, ktorí sa túlajú zdanlivo bezcieľne od rána do večera po meste hľadajúc náplň každodenného života. Hneď ráno pri svojich košoch nájdeme výpadové skupiny, s kočíkmi, taškami, či len paličkou na triedenie úlovkov. Minule na okraji mesta som stretol takúto skupinu počerných občanov, ktorí sa aj posťažovali, že keby tí gádžovia mali trochu lepší poriadok, v tom čo vyhadzujú, nemuseli by mať jedlo vo svetri či naopak. Možno nový nápad k triedeniu odpadu? Iná skupina vysedáva neďaleko vlakovej stanice a keby nemala v rukách ovocné „čučo“, považoval by som ich za stretnutie dôchodcov. Raz som dvoch z nich stretol v Tescu, keď namiesto tohto nápoja kúpili omylom niečo iné a zastavili dlhý rad v pokladni, pretože nemali ani bankovky ani drobné. Zvlášť čudná je postava starého chlapíka, ktorý má presný svoj každodenný rajón. Tvár má vždy zahalenú šálom a plné tašky plné potravín. Poobede si ich už skrýva aj za vetrovku, takže vyzerá aj dosť čudne – ako nejaký hraboš.Minule som ho prichytil ako si pochutnával za mestským úradom, z ktorého práve vyniesli zbytky obeda. To jedlo bolo zrejme veľmi chutné, jedol ho tak hltavo, pozerajúc sa ako mačka na strany, či sa neblíži konkurent. Keď som uvidel jeho pažravú chuť po jedle, neľutoval som jeho, ale skôr seba, koľko toho denne vyhodím, pretože zle odhadnem, čo kto doma zje. V tej chvíli som k nemu necítil odpor, ale čudne mrazivú úctu. Úctu k človeku, ktorý takto dennodenne bojuje o život. Minule som navštívil svojho priateľa. Vlastní veľmi úhľadný byt, ale takmer nikde nevidno nábytok, ani kopu skríň. Pýtam sa ho, ako dokáže mať taký poriadok v trojčlennej rodine. Odpoveď bola stručná – nikdy nedržíme veci, čo už dva roky nenosíme. Vždy včas niečo podarujeme, niečo zasa za symbolickú cenu predáme, alebo odovzdáme do zberu.