Minule som sedel na pive s „kamošovým kamošom“. Vysvetľoval mi,ako je tu všetko na „riť“. Nevie si nájsť nikde, ale naozaj nikde robotu, hoc akurát dokončil vysokú školu…
– Marek! Napísal som desiatky žiadosti a nič! Každý ťa má na háku!
– Ani mi neodpísali chápeš?! Mrmlal, nadával, potom stíchol, ale tretie pivo mu rozviazalo jazyk.
– Ráno vstanem, seriózne napíšem svoj životopis, seriózne napíšem žiadosť a zalepím obálku.
– No a ? Napínávo ho súrim ďalej. Kamošov kamoš si smutne odpije z piva, utrie nos od peny a žalostným tónom pokračuje ďalej.
– No a nič! Akurát, čo ma jazyk bolí z lepenia toľkých listov.
– Tak zavolaj môjmu kamošovi, čo pracuje na vysokej funkcii v Čechách, určite ti pomôže! Povzbudil som ho a objednal ďalšie pivá.
– Šak som mu aj napísal! Povedal menej smutne.
– No vidíš si chlapík, a čo on nato? Spýtal som sa nedočkavo.
O týždeň nato sa ten druhý kamoš vrátil z Čiech a sadol som si s ním do tej istej krčmy a za ten istý stôl ako minule s jeho kamošom …
– Počúvaj! Začal som naňho zostra!
– To, že sa ti v Ostrave darí, neznámená, že budeš zo seba robiť sebca a nepomôžeš kamošom, čo hľadajú prácu!
– Počkaj, počkaj ja som zatiaľ každému pomohol, koho máš na mysli? Osopil sa nechápavo kamarát Ostravák. Tak som mu pekne vyrozprával dojímavý príbeh z minulého týždňa.
– Ach ten?! Víťazoslávne si Ostravák spomenul a radostne si odpil z piva.
– Ten životopis aj zo žiadosťou mi poslal na hnusnom, prefotenom papieri, a na vlas „skopčený“ od ostatných životopisov, ktoré mi poslali jeho spolužiaci!
– Odstavce, štyl listu všetko „skopčené“, čakal som, že sa aj podpíše ich menom!
– Mohol si to aspoň skúsiť poslať vyššie! Namietal som už omnoho miernejšie.
– Aj som poslal! Triumfálne na mňa pozrel. Začal som tušiť, že sa blížime do veľkého finále príbehu…
– Šéf mi ten životopis pohužvaný hodil na obede do polievky!
Radšej som rýchlo objednal ďalšie pivo… Bol som stopercentne presvedčený, že dnes tie pivá s pizzou zas zaplatím ja!
