Pred rokom som bol v Bratislave na pár dní. Keď som si všetko potrebné vybavil, naivne som si myslel, že autobus, alebo vlak do Košíc musí jazdiť každú hodinu. Bolo asi šesť hodín večer, keď som si cez internet zistil, že jediný autobus ide na východ o siedmej do Popradu. V Poprade desať minút po príchode autobusu má štartovať druhá linka priamo do Michaloviec. Poznajúc presnosť SAD-ky ešte z čias vysokej školy, som sa rozhodol neriskovať. Preto som si zvolil cestu vlakom…
Po príchode na vlakovú stanicu ma čakal prvý šok! Špina, bordel, všetky stoličky v interiéri si určite pamätali vstup ruských vojsk v šesdesiatomôsmom. Žiadna útulná reštaurácia, alebo kaviareň pre cestujúcich, iba lacné krčmy pre bezdomovcov a alkoholikov. Rýchlik mal odísť o pol siedmej do Košíc, tak som sa rozhodol hneď si zakúpiť miestenku. Môj druhý šok však nastal, keď som sa dozvedel, že rýchlik má stáť v Žiline tri hodiny a po troch hodinách státia je nutné zakúpiť si lôžko! Pani za okienkom mi poradila, aby som šiel ďalším vlakom o pol noci, ktorý bude v Košiciach skôr ako ten, čo vyrazí o pol siedmej! Nazlostený som si kúpil miestenku do prvej triedy na nočný spoj. Moje nadávky a zlosť čakania vo výkladnej skrini železníc Slovenskej republiky nebudem komentovať! Každú pol hodinu sa z megafónu ozývalo, že na tej a tej koľaji ide vlak do Viedne. Samozrejme, že bol zakaždým poloprázdny až prázdny, ale to už naše železnice asi neza-ujíma. Veď v novinách to musí vyzerať skvelo o zbližovaní sa s naším západným susedom.
O pol jednej v noci konečne dorazil môj rýchlik až do ďalekých Košíc, teda na kraj sveta… Pomaly v každom vozni bol jeden sprievodca. Ich neochota bolo do neba volajúca! Ani jeden z nich mi nevedel povedať, kde sa nachádza vozeň prvej triedy a v ňom moja miestenka, za ktorú som si zaplatil. Tak som blúdil na vlastnú päsť a hľadal svoj útulný vozeň. Vozne boli v zlom až v katastrofálnom stave! Po zemi porozhadzované posteľné prádlo, ktoré všetci cestujúci povinne prekračovali. Vo vlaku som našiel vozne štvrtej a piatej krčmovej cenovej skupiny a jeden „dobytčí“ vagón, ktorý bol asi pred dvadsiatimi rokmi jedálnym vozňom. Po hodine hľadania ma konečne osvietilo a pochopil som, že môj vozeň sa vo vlaku nenachádza! Nie som z cukru, vydržím hocičo, ale tento zážitok mi vyrazil dych! A to som sa od jedného cestujúceho dozvedel, že to je od šiestej večer najlepší a najpohodlnejší spoj, aký do Košíc pozná!!!
Aspoň jedna vec ma však hreje pri srdci, že Železnice Slovenskej republiky sú naše! Ten pocit národnej hrdosti, že sme ich nepredali niekomu do zahraničia je silnejší než potreba pohodlia! No a čo, že v Bánovciach, desať kilometrov od Michaloviec sa čaká pol hodinu, kým sa vymení rušeň. Hlavná vec, že ten rušeň je slovenský! Keď som na druhý deň počul politikov v rádiu ako vysvetľujú, že kvôli kríze musíme železniciam požičať niekoľko desiatok miliónov eur, môj pocit národnej hrdosti nepoznal hraníc! Vraj nám to, Železnice Slovenskej republiky niekedy vrátia…
Hlavne, že sú tie železnice naše, štátne a slovenské !
Pripoj sa k nám na FaceBooku a buď vždy v obraze!