Tento dvoj článok som nazval Dva svety. Rozdelil som to na Rusko, kde ma pracovne zavialo a kde som točil svoj film Zvony. A na Taiwan, kde ma zaviala láska k mojej žene. Na svet sa snažím pozerať, čo najtriezvejšie ako len dokážem. Lebo viac nedokážem. Pôjde o také situačné mozaiky, ktoré by som navyberal a rad rozpravám ak mi dajú príležitosť no svedčia o niečom…
Svet prvý: Rusko
Hotelová izba
Do Ruska ma zavialo, keď som robil Film Zvony. Prvá cesta smerovala do Kamensko-Uralska ( cca 50 km východne od Jekaterinburgu), kde vyrábali zvony pre miestnu Michalovskú cerkev. Bol to rok 2016. Po emailovom dohovore so šéfom zlievarne som si dohodol termíny a začal pripravovať cestu. Pri takýchto destináciách zvyknú byť ceny ubytovania vysoké a kvalita služieb nízka, kvôli chýbajúcej konkurencii. Podarilo sa mi však na nemenovanej stránke, ktorá začína na B nájsť parádnu cenu. Tak som ju rezervoval v rovnaký deň, ako som kúpil letenky z Bratislavy do Jekaterinburgu (cez Moskvu). Keď sme dorazili na miesto ubytovania mal som zvláštny pocit. Keď sa má recepčná spýtala, či som sám a potom na koľko hodín chcem rezervovať izbu, začal som mať konkrétne podozrenie, ktoré sa po pár hodinách strávených na izbe potvrdilo. Steny boli príliš tenké. Veľmi som sa potom v tom hotely nevyspal. Ale priznávam, sám som si na vine, chcel som ušetriť.
Ako spred 100 rokov
Keď po mňa ráno prišiel autom majiteľ zlievarne bol trošku prekvapený, že bývam na takej adrese. Ja som mu v tom zhone, keď som k nemu nasadal do auta povedal miesto po rusky „Dobro utro“ – Dobré ránko. Pozrel na mňa a povedal, že rozprávam ako Rus spred 100 rokov.
Krym
Po par dňoch točenia u neho vo fabrike sme sa skamarátili. Doniesol som mu zo Slovenska borovičku. Drahej všelijakej pálenky svetových značiek mal habadej, ale slovenskú borovičku ešte nie, tak sa je celkom vytešoval a ukazoval svojim podriadením. Hádam sa tak vytešoval aj keď ju pil (ja nemám rad borovičku, ale jemu som kúpil najdrahšiu akú som našiel). Keď sme raz tak večer popíjali a cítil som, že už môžem aj skúsiť viac ako len zdvorilostne frázy tak som sa ho spýtal na ten Krym čo zobrali Ukrajincom (opakujem bol to rok 2016). Už sme si potykali a tam mi vraví: Martin my Rusi máme také jedno pravidlo: „Ak niečo veľmi veľmi, ale naozaj veľmi chceš tak môžeš.“
Ako môže niekto nemať rád nejaký jazyk?
Posledný večer keď už nebolo čo točiť mi zorganizoval prehliadku mesta. Sprevádzala ma mestom miesta historička, ktorá pracovala v múzeu a históriu regiónu mala v maličkú. Navštívili sme sochu kanóna, ktorý sa vyrábal v meste počas vlády Petra I. Veľkého. Vďaka nemu sa z osady stalo mesto. Potom sme prešli k modernejšej fabrike ktorú sem presťahovali počas druhej svetovej vojny a vyrábali tu už nie kanóny, ale kaťuše a stíhacie lietadla. No a nakoniec sme prišli k miestnej cerkvi. Až úplne hore na zvonici nás už čakal miestny pop, ktorý len pre mňa zahral na zvonkohru (zvonil). Vidno, že to už robil nejaký ten rok a celkom sa mi to páčilo. Neviem ako sme prešli na tému Ukrajiny, ale ten kňaz, ktorý pred chvíľou tak pekne hral na zvony mi povedal, že nemá rad Ukrajinčinu ako jazyk. Je to nepekná reč. Chvíľu som sa začudoval, ako môže niekto nemať rád nejaký jazyk? Nemyslím si že ho tu v na ruskej Sibíri niekto nútil na základnej škole učiť sa po ukrajinsky…
Prvá trieda
Posledný deň keď sme mal ísť napäť, ale teraz už vlakom do Moskvy mi majiteľ zlievarne nedovolil kúpiť lístok na vlak samému a musel som prijať, že mi ho kúpi on. Tešil som sa, že sa porozprávam na dlhej ceste s ľuďmi v kupé. Lenže on mi kúpil lístok do prvej triedy, kde vo vozni okrem dvoch sprievodkýň som mnou boli len dvaja ľudia, ktorým nebol veľmi do rečí.
Nárazník
Druha cesta ma zaviala do Dagestanu a do okolia Smolenska. Keď sme vystúpili z lietadla v Machačkale, čakal nás tam už dohodnutý taxikár, s ktorým som sa neskôr skamarátil. Dohodol nám ho náš sprievodca príslušník FSB (kľudne čítaj KGB). Na všetko mal taký iPad v ktorom mal mindMap a všetko sme mali na minúty vypočítane (neskôr sa mi to stalo osudným). Dostal som sa k nemu cez známeho, ktorý tiež so mnou cestoval. Obidvaja mali spoločnú vášeň v hľadaní mŕtvych vojakov z druhej svetovej vojny. Ja som potreboval scénu do filmu, kde budeme zisťovať DNA potomka padlého hrdinu, ktorý padol pri dargovskej operácií.
No to som ale odbočil od toho taxikára. Ako sme si tak išli Machačkalou všimol som si, že tam auta nemajú nárazníky, teda niektoré mali a niektoré nemali. 50 na 50. Spýtal som sa nášho taxikára prečo. Vraj sa im to neoplatí …. do týždňa ho niekde oškrú alebo ho im niekto oškrie.
Múzeum
Keď sme v Dagestane natočili čo sme mali a potom čo som si v Kaspickom mori omáčal nohy a pokochal sa výhľadom kaspickú flotilu nám ostal ešte jeden deň. Dali sme si exkurziu mesta. Na námestí bolo múzeum „bojových dejstiev ruskej a teda aj sovietskej armády“. Boli tam všetky úspešné operácie od Rusko-Japonskej vojny až po súčasnosť a dokonca aj s výkladom. Tak sme ich prešli a pozorne počúvali. Ja som si cibril svoju ruštinu. Keď sme prišli k 1968 sprievodca už bol upozornení naším FSB kolegom že sme Slováci a tak vitrínku a nástenku s ďalšou úspešnou vojenskou operáciu obišiel. Tak predsa aspoň sa trošku hanbia!!! Pomyslel som si.
Ruská dedinka
Potom sme leteli naspäť do Moskvy a vlakom asi 120 km smerom na Smolensk. Odtiaľ asi 20 km po skôr necestách ako cestách sme sa viezli na „BUCHANKE“. Až sme prišli do dediny v ktorej sa od čias Napoleónových vojen veľa nezmenilo. Akurát mali elektrický prúd. Čo teda znamenalo, že v derevjanke bola jedna žiarovka a jedna zásuvka.
Prvý Máj v Rusku na letisku
Keď sme natočil čo som chcel – hľadanie pozostatkov sovietskych vojakov ktorý boli študenti Moskovskej univerzity počas druhej svetovej vojny a ktorých Stalin poslal zdržať Nemcov, ktorý útočili tankami na 16 až 18 ročných chlapcov s puškami. Bolo ich tam 6 000 a 3 000 z nich padlo. Nastal čas sa vrátiť na Slovensko. Do Moskvy sme sa dostali presne tak ako sme sa priviezli sem, akurát v opačnom garde. Náš FSB sprievodca mal všetko naplánované do posledného detailu a my sme nikdy nikde nečakali ani neprišli neskoro. Ten by sa uchytil ako dovolenkový delegát! Doviezol nás až na letisko v Moskve, kde sme si pokojne, veď ešte máme čas dali posledné pivko a rozlúčili sa s ním. Keď som sa pozrel na čas odletu dopil som si spokojne pivko a pobral k pasovej kontrole. Po nej sme zistili, že náš autobus, ktorý nás mal priviesť k lietadlu práve odišiel a lietadlo o chvíľku odletí. Tak sme sa vrátili na pasové oddelenie, kde som pasovačke chcel celu situáciu vysvetli. Ona mi však iba schmatla môj pas a kamsi odišla. Po chvíľke sa vrátila a povedala mi, že či viem že dnes mi končia víza. Tak som je povedal, že viem a že to som chcel s ňou chcel riešiť no ona mi podala pas so slovami, že to je môj problém… Tak mi neostávalo nič iné ako zavolať na Slovensku ambasádu v Moskve. Chlapík nebol nadšený ale situáciu chcel riešiť. Potom ho ale napadlo že zajtra je 1. Maj a to je v Rusku veľký sviatok. To asi nič nevybavíme! To bude iba na ochote rusky orgánov…. ! Tak to sme v riti pomyslel som si. Dal som si ešte jedno pivo a zažal vymýšľať plán ako z toho von. Ďalšie lietadlo odlieta zajtra o rovnakom čase, ale o polnoci nám končia víza. Čo keby sme personál letiska presvedčili, aby nám zobrali batožinu skôr a pred polnocou by sme prešli pasovou kontrolou do „územia nikoho“. Tam počkáme 16 hodín na naše lietadlo, na ktoré si kúpime nové listy (to pivo nás vyšlo draho). Po dvojhodinovom presviedčaní personálu letiska, že neexistuje dôvod, prečo by to takto nešlo sme môj plán uskutočnili a na druhý deň sme boli podvečer v Bratislave… Našťastie…
Svet druhý: Taiwan
Na Taiwan som letel prvý krát v roku 2018. Strávil som tam čínsky nový rok a moja teraz už manželka ma predstavila svojej rodine. Do Taiwanu sa vraciame pravidelne a mám pocit že je to môj druhý domov. Zvyknem zo srandy (a dúfam, že to tak aj ostane), že ak by padla Ukrajina a prišiel by sem zas Dedo Mráz a už nie prvý raz, tak sa odsťahujem na Taiwan. A keď prídu komunisticky Číňania na Taiwan, tak sa potom odsťahujem ku kamarátovi do Beninu v Afrike.
Bez šušnov v nose
Prvé čo na vás zapôsobí a to ešte v letišnej hale po príchode na Taiwan je podnebie. Je teplé a mimoriadne vlhké. Vysušiť prádlo je až na pár dní do roka takmer nemožne. Skôr vám splesnivie ako vyschne. Preto tam ľudia okrem pračiek bežne používajú sušičky na prádlo. Trvalo dlhšie časove obdobie pozorovania, ale pristihol som sa, že nemám šušne v nose. Pri tejto vlhkosti sa vám jednoducho nevytvoria a vlhkosť iba stečie. Manželka ktorá je scestovaná mi vysvetlila, že v Číne je čím vlhší región, tým pikantnejšia kuchyňa. Ľudia sa cez štipľavú stravu zbavujú vlhkosti v tele.
Uvarený
Pri počasí ešte ostanem. Väčšinu času som strávil na Taiwane na jeseň a v zime. Ale pošťastila sa mi aj skorá jar. Teploty na Taiwane nevyzerajú na papieri hrozivo, ale ak sa spoja s vysokou veľkosťou je to katastrofa. Nemám rad horúčavy. Počas korona krízy som veľa bicykloval. A zachytil som tam na bicykli aj máj. Bolo horúco a tak som sa chcel po 30 km bicyklovania skryť do chládku. Bohužiaľ v tej vlhkosti chládok proste nefunguje. Na bicykli vás aspoň ovieva vietor, ale po stromom bolo zátišie a a vlhkosť zo mňa robila parenú buchtu. Tak kým sa na Slovensku v horúčavách pečieme na Taiwane sa uvaríte!
Moje čínske meno
Z manželkou máme taký zvyk, že keďže ja sa orientujem v slovenskom prostredí a ona zas v tom taiwanskom. Taiwanské úradné záležitosti rieši ona a slovenské zasa ja. Sobášili sme sa na Slovensku a na Taiwane sme to potrebovali zlegalizovať. Hrozil, že by som mohol dostať nejaký úradný preklad môjho mena, ktoré by kľudne mohlo dopadnúť ala kung pao tak mi manželka dala po prepočte môjho i-ťingu na výber 3 možnosti no a ja som si vybral jedno.
Diaľnice nad diaľnicami
Vysvetľovať mojej manželke, prečo je to na Slovensku tak, bolo a je vždy náročne. Je treba hľadať logiku vo veciach, ktoré by mali byť kryštálovo čisté. Tak napríklad stále nevie pochopiť prečo nemáme diaľnice po celej krajine. Povedal som jej, že potrebujeme byť v niečom jedinečný a tak, keď sa nám v iných oblastiach až tak nedarí, kreatívne si vymyslíme niečo iné… Apropo na Taiwane majú diaľnice nad diaľnicami a rýchlovlak, ktorý vás po prevedení na slovenské pomery zoberie zo Stakčína do Bratislavy za 1 hodinu a 42 minút.
Cudzinecká polícia
Myslím si, že kto mal dočinenia so slovenskou cudzineckou políciou, vedel by o tom napísať knihu ak nie dve. Tak len narýchlo jedna príhoda s tou michalovskou. Keď vypukla koronakríza museli sme riešiť aj manželkin pobyt na Slovensku. V tom čase a myslím, že to je až dodnes sa nedalo objednať na cudzineckej polícií na žiaden presný termín. Jednoducho ste tam ráno prišli a čakali a dúfali že vás pozvú k okienku. Čakali sme až 12 hodín a všetci policajti z cudzineckého oddelenia sa vybrali na obed. Keď som sa ich zdvorilo opýtal kedy sa vrátia (nemali obedňajšiu prestávku napísanú v otváracích hodinách), lebo aj by som si zašiel na obed, tak mi bolo povedané, že podľa toho aký rýchli bude čašník.
Keď sme riešili môj pobyt na Taiwane objednali sme sa na presnú minútu. Prijal nás úradník s perfektnou angličtinou (zabudol som povedať, že na cudzineckej polícii v Michalovciach nikto nerozpráva po anglicky), pri ktorej som sa červenal. Ponúkol mi čaj a kávu a zdvorilo sa ma popýtal na dokumenty ktoré sme do 15 minút aj s mojim podpisovaním a fotením mali hotové. Samozrejme manželka sa ma opýtala, prečo to takto nefunguje na Slovensku.
Porucha potrubia
Ráno okolo 3:20 nám pred bytovým domom prasklo vodovodné potrubie. Vieme to presne, lebo nám to povedala suseda. Keď som ráno okolo 8 a išiel do mesta videl som ako robotníci vykopali na našej ulici dieru, do ktorej by ste úplne skryli autobus. Keď som sa vracal z mesta okolo 15:00 tak som skoro netrafil do našej ulice. Diera tam už nebola akurát bolo vidno a ešte aj cítiť novo položeny asfalt. V úžase som sa opýtal manželky, ako je to možne a ona z rovnakým úžasom pozerala na mňa, že prečo som s toho taký bez seba veď je to normálne…