Nepoznám smutnejší obraz, než keď sa lúčite s milovaným človekom. Pobozkáte ho, objímete a potom sledujete, ako po schodoch vychádza hore do vozňa, hľadá si miesto, za sebou vláči ťažký kufor, pristupuje k oknu a posiela vám vzdušné pusy, máva a vy plačete. Zozadu sa na vás tlačia ľudia. Vtom sa vlak pohne a ona odchádza. Kolesá škrípu na koľaji, všetci mávajú a obraz jej tváre je odrazu preč. Dav sa rozchádza. Iba ja sledujem vlak, až kým nezmizne za zákrutou. Sledujem pustú koľaj, vnímam náhle ticho. Je tu pokoj, až mi ide roztrhnúť srdce. Aká smutná je železnica, keď na nej nie sú vlaky, keď stojíte na peróne sám.
1955
Otec pracoval ako pohonič od svojich jedenástich. V chalúpke na stene mal zavesený kožený bičík spolu s podkovou, ktorá mu mala prinášať šťastie. Svoju prácu miloval. O kone sa staral sám, s malou bričkou mu pomáhal stolár. Prevážal ľudí z dediny do dediny. Niekedy za mince. Inokedy za zemiaky, chleba, víno či dokonca za modlitbu. K remeslu viedol aj mňa. Na bričke som sa previezol veľakrát. Otcovi som sa však nikdy nevyrovnal. A žiadnemu inému pohoničovi takisto nie. V tridsiatom prvom roku totiž dokončili výstavbu železnice. Otec nazýval vlaky železné monštrá. Brička zapadla prachom, vraníkov sme predali.
Doposiaľ som nevidel otca takého nešťastného. Na podkovu sa díval s hnevom v očiach, až ju po čase zvesil. V najhorších chvíľach, keď sme ťažko prežili z dňa na deň, predal aj bič. Večer spolu s mamou plakali.
Na druhý deň ráno odišiel otec na železničnú stanicu. Prijali ho ako pomocnú silu. Každý týždeň v piatok nosil domov dve koruny. Boli sme zachránení. Aspoň na chvíľu. Po troch mesiacoch otec zahynul – prešiel ho vlak.
Mama sa zamestnala ako krajčírka a ja som nastúpil na otcovo miesto. Keďže som mal vtedy trinásť, dávali mi iba polovicu z jeho platu. Vlaky prevážali deň-noc stovky ľudí. Proletariát aj učiteľov, úradníkov a právnikov. Na jeden mesiac pripadali priemerne dve nehody.
Po rokoch prijali na železnicu špeciálneho konzultanta, ktorý mal priveľkej nehodovosti zabrániť. Ale než do našej dediny dorazil, jeho vlak sa vykoľajil. Miesto konzultanta tak ostalo neobsadené, vzápätí naň bol vypísaný konkurz a mohol sa prihlásiť hocikto, kto bol ochotný sa na tejto práci podieľať. O dva týždne som šiel do Vysokých tatier, kde ma vyškolili ako nového odborníka pre zníženie nehodovosti na železničných tratiach. Mama nechala svoju prácu, domov som každý piatok prinášal pätnásť korún.
Ako dvadsaťročný som sa oženil. Po nociach som často myslieval na otca. Hovoril, že železné monštrá majú železné srdcia. Tak veľmi nenávidel vlaky, ktoré mu vzali kone, bričku aj život.
V dedine ma volali inžinierom, aj keď som žiadnu vysokú školu nikdy neštudoval. Mal som iba dvojtýždenný kurz z hotela v Starom Smokovci, ktorý mi spolu s cestou preplatila železnica. Žili sme si skvelo. Nehodovosť sa znížila z dvoch nešťastí za mesiac na jednu nehodu za dva mesiace. Vedenie železnice so mnou bolo spokojné.
V 39. ma povolali na vojnu. Odišiel som do Žiliny, kde som riadil prepravu vlakov s proviantom a vojakmi. Doma som nechal matku a tehotnú ženu. Vlaky prichádzali a odchádzali ako lásky vojakov. Vlaky s telami zranených v jednom vozni, s telami mŕtvych v druhom a s telami ešte mŕtvejšich v ďalších vozňoch. Šťastlivci, ktorí vyviazli z krutých bojov, boli vlakmi kruto vrátení späť do normálu – o niečo viac zaprášení.
Po podpísaní rozkazu o transporte židov ma traja Nemci s pištoľou, ktorú mi priložili k hlave, nútili vypraviť vlak do Treblinky.
Urobil som to… V tej chvíli som myslel na svojho syna, o ktorom mi každý mesiac písala manželka. Vo vozňoch bolo dokopy 281 ľudí a hádam by sa v nich niekoľko synov našlo…
Pár dní po vyhlásení mieru som sa vrátil domov. Matku som už nezastihol medzi živými. Pochovali sme ju k otcovi. Ruský front, ktorý tadiaľto prechádzal, zničil značnú časť železnice. Bolo ju treba opraviť. A tak sa zo mňa opäť stal robotník. Na moje miesto zasadol vyštudovaný inžinier, ktorý bol zhodou náhod príbuzný akéhosi komunistu z Košíc.
Ráno, keď sme všetci podriemkavali vo vozni, sme zastali v Michalovciach. Chlapi nastúpili a rušeň sa pohol vpred. Zo stanice však vybehol oneskorený robotník v montérkach. Chlap mával na vlak a kričal. Sledoval som, ako zúfalo uteká popri koľaji. A vtedy sa to stalo – vlak zastal. Zadychčaný chlap nastúpil a šiel sa poďakovať rušňovodičovi. Zase sme sa pohli. Nemo som sa díval na neobrobené polia a rozbité tanky a mínomety pri koľajniciach. Myslím, že otec by bol v tejto chvíli šťastný.
Po prevrate som sa stal rušňovodičom. Prevážal som ľudí z dediny do dediny. V riadiacom vozni som mal zavesenú otcovu železnú podkovu, ktorá mi pripomínala, že než sa stala pevnou a tvrdou, bola rozpálená a poddajná – presne tak ako vlaky, presne tak ako ľudia.
Lukaš Mano