Vo svojom živote som sa stretol s množstvom športových trénerov. Či už trénovali mňa, mojích najbližších, alebo naše kluby. Mal som tú česť spoznať sa s výbornými trénermi, ktorí sa stali v svojom obore aj niekoľkonásobnými majstrami Slovenska. Fantastickým trénerom bol pán doktor Rakovský, ktorý dokázal pre basketbal poblázniť veľmi veľa chlapcov, vrátane môjho brata. Ďalších nebudem menovať, aby som na niektorého nezabudol.
Jeden však nad nimi v mojích očiach vyčnieva… Je to paradoxne len dvadsaťročný chlapec – tréner malých michalovských hokejistov a brankárov. Sám vyrástal v brankárskom výstroji, no doplatil na mrtvé roky michalovského hokeja, zranenia a slabú podporu, aj pochopenie pre tak náročný šport, akým hokej určite je. V puberte mu zomrel otec a jeho jediným útočiskom sa stal zimný štadión. Vidával som ho na štadióne denne v období, keď sa náš hokej pohyboval v smrteľnom kŕči. V bránke však dostával prednosť košický chlapec, ktorý sa do Michaloviec chodil iba rozchytať. Náš Ďoďo, preto s aktívnym hokejom skončíl skôr, než s ním mohol poriadne začať! Ale na štadióne som ho videl neustále. Bol tam každý deň! Síce stál za plexisklom a túžobne pozeral do brány, ale aspoň bol tam! Po čase si ho zobral k sebe na pomoc pri trénovaní Martin Stripai. A pre mladúčkeho chlapca to bola veľká vec. Opäť bol na ľade a nie za plexisklom! Od všetkých trénerov sa veľa naučil. V období, keď za Michalovce chytal Babkovič a viedol tréningy brankárov, vždy mal pri sebe nášho Ďoďa. V ďalšom roku si za pomoci klubu urobil základnú licenciu na trénera…
Dnes je hlavným trénerom michalovských brankárov. No viac než slovo tréner, by sa hodilo asi slovo kamárat, alebo starší brat. Chlapci ho zbožňujú a veria mu každé slovo! To, čo nebolo dopriate jemu, snaží sa odovzdať svojim chlapcom. V kategórii 9-tákov vychoval, vytrápil, doslova vypiplal asi najlepšieho brankára na Slovensku! O chlapca je obrovský záujem v špičkových kluboch !
No chlapec prestáva na sebe pracovať… Náš tréner robí všetko možné, aby chlapca vrátil na správnu cestu. Snaží sa ho pripraviť na to, že pri prestupe do iného klubu, bude musieť na sebe rovnako tvrdo pracovať bez toho, aby ho mal pri sebe.
S ďalším nádejným brankárom, ktorý nie je z úplnej rodiny, okrem tréningov, sa aj po škole učí a pomáha mu s domácimi úlohami… Snaží sa chlapca naučiť samostatnosti. Chlapci sa mu zverujú so svojími problémami v škole, v rodine. Je pre nich hlavne nenahraditeľným priateľom a vzorom. Nikdy žiadneho chlapca neodpísal, nepodcenil, skôr sa ich snaží presvedčiť, že kvalitným tréningom sa dajú dosiahnúť veľké veci…
Občas sa stretnem, že pre trenéra je jeho zverenec iba cieľom, pre naplnenie vlastných ambícií. Častokrát sa tréner iba snaží cez úspech zverenca, samého seba posunúť ďalej, ale jeho zverenci, ako ľudské bytosti sú až na druhom mieste…
V prípade nášho Ďoďa je to naopak. On svoje ambície podriaďuje pre tie „svoje“ deti. V dnešnom svete, keď pre nás všetkých sú vždy a všade na prvom mieste peniaze, je pre mňa tento chalan ako z iného sveta! Určite sa vekom a životnými skúsenosťami zmení a možno aj trochu pokazí k horšiemu, lebo rovnako ako my aj on bude musieť platiť účty. No v tomto čase a na tomto mieste stretnúť človeka, ktorý robí veci tak nezištne a tak naplno je pre mňa pomaly zázrak.
Ak už mám všetkého v práci po krk, nevládzem a potrebujem v sebe dobiť energiu, zavolám Ďoďovi a spýtam sa ho: Ako sa majú tvojí chlapci? Na to on začne rozprávať a rozprávať, aké robia pokroky, ako je na nich pyšný a mne sa v tom momente celý svet zdá krajší a moje pracovné problémy smiešne a nepodstatné.
Milí rodičia michalovských hokejových nádejí, máte obrovské šťastie, že vo vašej výchove Vám pomáha taký skvelý chalan, akým náš Ďoďo Kužma za pomoci celého hokejového mládežnického klubu bezpochyby je!
