Poriadne som sa už nevyspal skoro rok. Som večne unavený, zabúdam na všetko, čo mi nevisí na monitore. Nemám čas sa venovať svojím koníčkom. S kamarátmi som prestal chodiť na pivo. Čo je však horšie, už ma ani nevolajú. Na hokej som sa dostal pár krát za sezónu. Večne ma bolia kríže, predsa len nie som už najmladší. Takto dopadnúť, no hrôza!
Napriek všetkým problémom zažívam najkrajšie obdobie. Som otcom nádhernej slečny Natálky. Má už skoro rok! Predtým som neznášal rodičov, čo sa všetkého báli okolo svojho dieťaťa. Liezlo mi na nervy to ich neustále omieľanie, ako ich dieťa je jedinečné. Dnes som úplne rovnaký…
Najväčším zázrakom pre mňa je, že sa neustále smeje na každého. Teda, ak ju nebolia zúbky, vtedy od nej utekajte kade ľahšie. Jej optimizmus a úsmev, keď ma uvidí mi opäť otvára oči do detského sveta, v ktorom je všetko jednoznačne dobré. Tá dobrota, bez náznaku štípky zla, je neskutočná. Ak sme s ňou v obchode, ešte nemá v sebe tú hnusnú túžbu vlastniť! Jej túžbou je spoznávať, otvárať, prezerať, skúmať. Ešte nedelí ľudí na bohatých a chudobných, na úspešných a lúzerov. Nedelí Vás na pekných, štíhlych… Každý, kto sa na ňu usmeje, musí byť predsa dobrý človek.
V podstate je ešte taký nepopísaný papier. Na ľudovej škole umenia môj najlepší učiteľ Kráľ, nám ako prváčikom povedal: Deti k nepopísanému papieru, ktorý je pred vami, pristupujte s veľkou úctou. Nikdy dopredu neviete, čo naň namaľujete. Či len nejakú nepodarenú mazanicu, alebo svoje vrcholné dielo. Majte v úcte svoj čistý papier, iba na Vás záleží, čo sa z neho vykľuje. Musíte mu dať šancu.
Pri tejto spomienke si uvedomujem, že vlastne všetky narodené deti sú rovnako úžasné. Všetky sú tak nevinné, ako moja Natálka. Časom sa však na nich nabalia ťažkosti a špina tohto sveta. V kolektíve iných detí zažijú prvé odmietnutia, prvú šikanu a učiteľov, ktorí ich „zaradia“!
Zažijú ako papier prvé tvrdé čiary života, ktorý sa s nimi maznať nebude. Ja osobne som hneď v prvej triede nevedel zapadnúť medzi dvoch spolužiakov, ktorí rovnako ako ja, sa dobré učili, čítali tie isté knihy ako ja. Celú základnú školu som sa tak naozaj kamarátil iba s nimi, no nikdy ma k sebe nepustili tak blízko, ako som chcel. Až po rokoch som pochopil, že púto, ktoré ich spájalo sa nedalo narušiť. Obaja mali otcov alkoholikov… Ich papier bol už v tak mladom veku počmáraný poriadne. Ďalší spolužiak mlátil všetkých naokolo, na všetkých bol magor, iba k svojmu mladšiemu bratovi sa správal ako anjel. Tak milovať svojho brata a tak nenávidieť všetkých ostatných, som dodnes nikoho nevidel. Po pár rokoch im otec zabil pred ich očami mamu, lebo mu nechcela dať peniaze na chľast…
Ja teraz mám pred sebou jeden nádherný, ešte nezničený, krásne čistý papier…
