JÁN LEŠKO – SRANDA ŇE
Dvoj a trojrozmerný humor
Výstava sa koná s finančnou podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
Ján Leško (*1954 Trebišov)
štúdium:
Študoval na VŠVU v Bratislave sochársku prípravku u prof. Snopeka a odbor design u doc. Schotera a doc. Bilkoviča. Vyučoval na katedre designu Technickej univerzity v Košiciach. V súčasnosti je v slobodnom povolaní. Vytvoril fontánu Aurela Stodolu pre SPP Veľké Kapušany, design námestia v Trebišove.
Oblasť pôsobenia:
Pôsobí v oblasti úžitkového umenia – realizácie sedacieho nábytku pre Tatra Martin, Penta Vranov. Spolupráca pri návrhu a realizácii pešej zóny v Liptovskom Mikuláši nominovanej na cenu CEZAR.
Výstavy:
Pravidelne vystavuje na Fore designu – veľtrh Nábytok a bývanie Nitra. Realizoval sochárske diela – Atlas (Slov. poisťovňa Trebišov), pomník M.R. Štefánika (Slov. Nové Mesto), pomník P.P. Gajdiča (Vranov nad Topľou), obetný stôl (rímskokatolícky kostol Trebišov)
V poslednom čase sa venuje aj komornej plastike. Žije a tvorí v Trebišove.
Ján Leško: Sranda, ňe
(2- rozmerný a 3- rozmerný humor)
V dramaturgii slovenských galérií v súčasnosti takmer absentuje téma humoru. „Ňeje“ to v podstate žiadna „sranda“, že srandy „nit“. V Prevahe výstav súčasného výtvarného umenia iba s obtiažou nachádzame odľahčený pohľad na nevážne (?) vnímanie vážnych vecí a podobne koncipované výstavy z reprezentačného hľadiska predstavujú výrazne okrajovú tému.
Podobne, ako v dramaturgii slovenských galérií, aj v živote „srandu“ nachádzame v podstatne menšej miere, ako je žiaduce a potrebné. Projekt Jána Leška predstavuje sympatický pokus o zmenu uvedenej nepriaznivej situácii k jej lepšiemu vyzneniu.
Na konci osemdesiatych rokov realizovala Mestská galéria v Bratislave niekoľko výstav Forárium. Podobne na konci osemdesiatych a deväťdesiatych rokov pripravila aj Šarišská galéria v Prešove niekoľko výstav s tematikou humoru. Zo slovenských galérií sa iba Východoslovenská galéria v Košiciach vo svojej výstavnej dramaturgii pravidelne venuje uvedenej téme, v kontexte ktorej každoročne pripravuje jednu autorskú prezentáciu kresleného humoru. Koncepcia s podtitulom „dvojrozmerný“ a „trojrozmerný“ humor (s nádejou, že uvedený koncept výstavy a jej charakter bude naozaj viacvrstvový a viacvýznamový) prezentuje v slovenskom kontexte pomerne ojedinelý spôsob „robenia“ humoru. Základný koncept Leškovej výstavy predstavuje prepojenie plošných výtvarných diel a drobnej alebo komornej plastiky.
Spojenie Jána Leška a humoru predstavuje prirodzené a dávne puto. V polovici osemdesiatych rokov do polovice minulého desaťročia pravidelne prispieval novinovými kresbami do viacerých periodík – Smeny na nedeľu, Roháča, Nového slova, alebo do časopisu Dikobraz. V uplynulom období realizoval Leško viacero nápadov s kontextuálne obsiahnutým humorom v objekte, resp. plastike. Niektoré realizácie vyplynuli z profesionálnej práce – autor pracuje v oblasti interiérového dizajnu a jeho dlhoročnú výtvarnú tému predstavovala predovšetkým stolička. Autorova minulosť kresliara – karikaturistu zároveň vytvára možnosť použitia archívu kresieb. Prezentácia starších aj novších komentárov skutočne môže vytvoriť silnú a nadčasovú výpoveď, ktorá vychádza z presvedčenia, že „sranda“ je iba jedna a že ľudia a spoločnosť sa vo svojej podstate nemenia. Menia sa kulisy, ale hlúposť, tá pretrváva.
V komunite východoslovenských autorov, venujúcich sa rôznym spôsobom (zväčša kreslenému) humoru Leškov prístup predstavuje výrazne špecifický prínos. Autor, akademicky vzdelaný výtvarník, prezentuje odlišnú formu výpovede prostredníctvom (z hľadiska vnímania humoru), menej tradičných výtvarných techník a postupov. Prepojením grafickej výpovede s trojrozmerným objektom, nadobúda Leškova koncepcia výrazne osobitú, až solitérnu pozíciu. Ján Leško sa týmto koncepčne pripraveným projektom usiluje rozšíriť hranice vnímania žánru. Realizovanú predstavu vnímame pozitívne vo vzťahu samotného myšlienkového zázemia aj z hľadiska situácie v kontexte východoslovenských autorov, pôsobiacich zväčša v oblasti takzvaného kresleného humoru. Špecifikum humoru je v jeho nedostatku a v jeho masívnom, prvoplánovom deformovanom šírení a používaní. Doba zavalená stupiditou, plytkosťou a povrchnosťou posilňuje humor samotný. Humor nepredstavuje televízny zabávač s režírovaným potleskom. Leško sa pokúša predstaviť svoju predstavu komična a humorného, vnímaného z jeho pozície, životom a výtvarnými skúsenosťami pripraveného tvorcu. Nakoniec – sranda je potrebná aj v galériách, múzeách, na úradoch. Srandu v živote potrebujú všetci: chodci na uliciach, žiaci v škole, ľudia v bežných životných situáciách. Jej horkosladká chuť „veseloneveselého“ je potrebná všade: na uliciach, v domácnostiach, v Trebišove, Košiciach a iných mestách. Aj bez peňazí môže byť sranda. Môže pomôcť aj chorému. Veď nakoniec, čo ostáva na konci všetkého: sranda, ňe?!
napísal: Mgr. Peter Markovič