Tesne pred svadbou sme s mojou budúcou manželkou chodili do nášho novučičkého bytu „polievať kvety“. Ešte sme tam nebývali, preto sme tam zabehávali len z času na čas. Pod nami býval čerstvý tridsiatnik, domovník, ktorý nás pri každej našej návšteve vymákol v najmenej vhodnej chvíli…
Zvonček sa rozozvučal a ja som preplašený otvoril dvere…
„Pán sused, mám pre Vás kľúče od pivnice, poprosím držte v nej poriadok.“
Asi po mesiaci sme boli byt skontrolovať opäť. Romantická atmosféra, poznáte to… a zrazu CRRRRNNNNN!!!
„Pán sused potrebujem odpísať stav vody.“
Pri ďalšej návšteve sme po špičkách prešli po chodbe a úplne potichu odomkli dvere. Vo vnútri sme ani nedýchali. Po polhodinke sa náš zvonček aj tak rozzvonil.
„Prepáčte pán sused, ale potrebujem podpísať, že súhlasíte s tým že bude dolu obchod.“
Ďalšia návšteva, ďalšie klopanie na dvere…
„Susedko, konečne som Vás odchytil. Máte preplatok za vodu! … Tu sa mi podpíšte.“
Keď sme sa zobrali, nasťahovali sme sa tam natrvalo. Podobne veci riešil pri stretnutiach vo výťahu, či dolu v obchodíku pri nákupe. Rokmi sme si potykali, prišiel som na to, že je to dobrák od kosti. Vždy pomohol, poradil, vybavil mi výborný leasing na prvú tlačiareň. Všetko nasvedčovalo tomu, že infarktové zvonenia sú minulosťou…
Raz v noci nastal neskutočný buchot na naše dvere. Nikdy predtým som taký buchot nepočul. Vo dverách stála prestrašená Štefanova manželka a zúfalo nás volala ratovať ho.
Štefan prepáč, že sme ti už nedokázali pomôcť. No ja verím, že sa ešte stretneme… Keď príde môj čas, zvonček sa rozzvoní a na druhej strane ma už budeš čakať Ty, náš domovník s kľúčmi od pivnice, či čo to tam máte. Ja ti to samozrejme podpíšem, aby som Ti tam hore nerobil zbytočné problémy.