A ja na tom až posvätnom mieste… konečne poviem pravdu do očí človeku, ktorý je spoluzodpovedný za smerovanie Slovenska od roku 2006.
Vytlačil som si päť metrový transparent a zložil ho do veľkosti A4. Pridal sa ku mne jedine Milan Kaplan…- Nič nezmeníte…Vysmeje Vás! Vraveli nám.
Sadli sme si oproti čestnej tribúne o 13,30 presne, keď začal extraligový juniorsky zápas… Na konci zápasu sa mal dostaviť premiér Slovenska…
Po prvej tretine sa zrazu objavila “michalovská elita”, všetci v nóbl drahých oblekoch a super lesklých topánkach… Ich parfém je cítiť cez celý štadión až na druhú stranu. No ešte viac je tušiť ich strach, keď na druhej strane uvidia sedieť nás dvoch!
– Boka je tu!!! Pane Bože… Čo tu robí??? Tie slová bolo počuť cez celú ľadovú plochu… Ich vždy koordinované pohyby vystriedala nekontrolovaná panika… Ich slová sa normálne dali odčítať z ich pier. Po zápase mi to vravia rodičia, čo sedeli vedľa nich. – Dúfam, že nič nevytiahne na mňa. Zrazu prišli ľudia z ochranky predsedu vlády. – Je tu jeden… jeden náš miestny blázon.
– My vieme o koho ide. Bez prekvapenia odpovedala ochranka.- Čo budeme robiť? Spýtali sa bezradne michalovskí poskokovia systému? Obíďme štadión a skúsme nájsť miesto, odkiaľ objekt nebude pána premiéra vidieť!Zrazu skupina asi 20 ľudí začala úplne nenápadne obchádzať prázdny zimný štadión… No toto bolo moje ihrisko a vedel som, že také miesto neexistuje…
Sedel som 3 metre nad ľadovou plochou, presne nad stredovou čiarou. Je nemožné odovzdať šek z ľadovej plochy a pritom nepozrieť sa mi do očí! Obišli celý štadión a vrátili sa do počiatočného bodu…
– Navrhujem, aby niekto z nás išiel za ním, nech opustí štadión… Povedal najväčší darebák z nešťastného kŕdľa.
– Vždy oroduje za mládež, nech sa nespája s áčkom! Chudák Rišo, šéf HK Mládež sa vybral na ďalšiu jazdu okolo “mojej” tribúny, na ktorej som sedel iba ja, jeho dlhoročný priateľ, ktorý sa vždy rázne stavia proti klamstvám prezidentov HK Dukla, ktorí ho očierňujú, len aby sa dostali k peniazom určeným výhradne pre deti.
Nadýchne sa na ťažkú vetu, no ja mu to uľahčím…
– Tak čo Rišo… Poslali ťa? Spýtam sa ho zlomeným hlasom.
– Poslali Marek… Poslali. Odpovie na priamu otázku rovnako priamo.
– Marek, ak Ťa môžem poprosiť… Spustí vetu, ktorú som počul od neho snáď
stokrát… Zakaždým jeho prosby bolo pre mňa hrdosťou napĺňať…
– Rišo ty ma už nikdy o nič nepros… Skočím mu do reči…
– Marek ja len chcem, aby v Michalovciach stál nový štadión pre deti…
Nie pre mňa… Je mi jedno, či ho postaví Most, alebo Smer…
– Rišo dobre vieš, že štadión sa postaví bez ohľadu na nás dvoch.
– Tak si choď robiť politiku vonku… Vedľa má o hodinu Smer vystúpenie.
– Ja žiadnu politiku nerobím. Ja sa len chcem pozrieť do očí tomu, kto je zodpovedný za smerovanie Slovenska v poslednom desaťročí…
– Máš nejaký transparent? Opýta sa ma…
– Mám… – Čo tam je napísané? – Nič iné než pravda… – Ježiši Kriste!
Zalamentuje a znechutene odíde… Lebo vie, že so mnou už nepohne. Zrazu si nad nás sadá kriminálka…Z druhej strany asi vládna ochranka…Vidím aj človeka z informačnej služby. Tesne pred príchodom premiéra celé stádo mestských prívržencov režimu sa postaví čisto nenápadne vedľa nás. Prezident nášho hokeja, stojací za nami, zavolá novinárovi sediacemu oproti. Po skončení telefonátu novinár položí fotoaparát na zem… Primátor radšej odchádza bočným vchodom. Tušíme, že “potečie krv”. Ak návšteva príde, neexistuje sila, ktorá by nás dvoch prinútila neroztiahnuť transparent. Milan Kaplan ma utvrdzuje, že to zvládneme. Chudák prezident, začne sa nad nami prechádzať ako zúrivé zviera… No necíti z nás žiaden strach… Naopak my cítime jeho strach… Veci sa nevyvíjajú ako potreboval… Všetci sa na štadióne modlia nech premiér nepríde… No a čo, že neuvidí ich nablýskané topánky a obleky… Tu hanbu, že nevedia mať veci pod kontrolou si ani nedokážu predstaviť… Čo ak ten Boka ma na tom transparente niečo
na niekoho z nich… Bože, politická kariéra v prdeli!
Zápas končí, my sedíme… Náš sprievod za nami sa ani nepohne… Už na ľade je len rolba… A všetci nás očami tlačia, nech už konečne vypadneme… Opúšťame štadión s dobrým pocitom. Za nami telefonuje spotený a ufučaný funkcionár – O minútu sme vo vipke, o minútu! – Prosím Vás príďte! Žobroní do telefónu… Vieme však, že nepríde… Systém sa bojí dvoch ľudí…
Večer mi volá jeden z rozhodcov dnešného zápasu…
– Pane… už som zažil všeličo, ale toto čo dnes bol nonsens… Najprv tlačia aby som zápas naťahoval, aby ho premiér stihol… Cez prestávku, keď vás uvideli na mňa tlačili, aby sme nič nepískali aby bolo čím skôr po zápase.
…Slovensko sa nepohne dopredu!