V Zemplínskom Dialógu som mal riaditeľku michalovského Gymnázia Ľudovíta Štúra. Hovorili sme o študentoch, ktorí každý rok po maturite si rozchytajú najlepšie svetové univerzity na celom svete. Doslova celý ročník maturantov utečie preč zo Slovenska. Jej svedectvo bolo tak šialené, že som tomu nemohol uveriť. Do ďalšieho Dialógu som pozval samotných študentov aj z iných michalovských škôl. Bol to jeden z najlepších rozhovorov, aké som za celý čas natočil. Zatiaľ čo politici, novinári, učitelia, ale aj ja sám sa snažíme byť diplomatickí a nikoho neuraziť, hovoriť pravdu medzi riadkami, „naše deti“ boli šialené úprimné.
Ťali do živote. Prečo odchádzajú preč? Lebo nevidia na Slovensku plnom korupcie, rodinkárstva a klientelizmu žiadnu budúcnosť. Naše mestá a obce sú plné odpadkov a rozbitých chodníkov a ciest. Žiadna infraštruktúra, žiadna vysoká škola, žiadna perspektíva. Odmietajú sa zúčastniť našich hádok, škriepok a žabomyších vojen a ľutovania sa.
Mnoho ľudí po pozretí Dialógu mi osobne zavolalo a veľmi tvrdo až vulgárne skritizovalo našu mládež. Vraj sú povinní tu ostať a splatiť nám svoj dlh. Ďalší ich vyháňali na prehnitý a skazený západ.
Ako ich chceme udržať doma, keď ich neustále zhadzujeme a vlastne aj sami vyháňame preč z našej krajiny? Je to chyba nás všetkých, čo tu žijeme, že sme nedokázali vytvoriť také podmienky na ich rast, ďalšie vzdelanie a kvalitné príležitosti, aby tu chceli a vôbec mohli ostať. Dnes im neponúkame žiadnu perspektívu.
Ak sa nepokúsime zmeniť ako celá spoločnosť, utečú nám všetky naše deti.