Spomínam si, ako som u svojho dedka na dedine stále snoril, čosi hľadal a kutral, chcel som niečo vyrezať, niečo majstrovať, no dedko, inak výborný človek, ma zakaždým zastavil: Čo furt kutreš, čo furt snoríš? Čo ty chlapče, nemáš pokoja na tom svete? A tak pomaly vo mne zabíjal vnútorný nepokoj a moju kreativitu.
Podobne to bolo aj doma, aj na základnej či strednej škole. Našťastie sa to môjmu okoliu nepodarilo úplne. Zachránila ma umelecká vysoká škola v Košiciach – Katedra designu.
Na Slovensku sa bojí snívať každý. Nesnívajú ani politici, ani profesori. Nesnívajú ani novinári, umelci či herci ďalej, než je ich pár kilometrová kružnica v okolí ich centra. Tak sme boli vychovaní. Snívanie je u nás doslova zakázané! Pánsky špás…
Podľa mnohých z vás nesnívať je normálne. Nie, nie je to normálne. Nesnívať je prejavom mentálnej choroby jednotlivca, ale aj celého štátu. Nesnívať je horšie než samotná smrť. A takto učíme a vychovávame aj naše deti.
Preto verejne vyzývam najlepších z nás, aby sa pozerali za svoj horizont, lebo za Košicami je nádherná krajina plná nekonečných možností, čo čaká, kedy všetci spoločne objavíme potenciál Zemplína.
Zemplín je ako divoký západ pre Ameriku. Je plný nekonečných možností. Nebojme sa snívať a nebojme sa následne aj realizovať naše sny. Aj zlá investícia, ak sa z nej dokážete poučiť, je lepšia ako žiadna investícia. Úspešní manažéri či podnikatelia majú jednu vec spoločnú: stále sú v pohybe. Sú ako žralok, ktorý ani na chvíľu nemôže zastať.
Buďme žralokom a nie slimákom, čo nemá žiadne ambície a nikam sa neženie.