Nepoznám smutnejší obraz, než keď sa lúčite s milovaným človekom. Pobozkáte ho, objímete a potom sledujete, ako po schodoch vychádza hore do vozňa, hľadá si miesto, za sebou vláči ťažký kufor, pristupuje k oknu a posiela vám vzdušné pusy, máva a vy plačete. Zozadu sa na vás tlačia ľudia. Vtom sa vlak pohne a ona odchádza. Kolesá škrípu na koľaji, všetci mávajú a obraz jej tváre je odrazu preč. Dav sa rozchádza. Iba ja sledujem vlak, až kým nezmizne za zákrutou. Sledujem pustú koľaj, vnímam náhle ticho. Je tu pokoj, až mi ide roztrhnúť srdce. Aká smutná je železnica, keď na nej nie sú vlaky, keď stojíte na peróne sám.
