Mám veľa „zákazníkov“, ktorí si so mnou nasilu potykali a od tej chvíle som ich otrok. Potrebujú „len“ nájsť dobrú fotku na nete, ktorú ja mám z netu ukradnúť, stiahnuť, orezať, vyčistiť, zväčšiť danej fotke prsia a prilepiť to na ich reklamu… následne tam dopísať dva strany textu. Potom už len oskenovať ďalších osem produktov a dať tam zo dve akcie cez seba! Nakoniec to poslať na schválenie… namiesto otázky, čo som dlžný, alebo aspoň ďakujem… v lepšom prípade dotyčný ani nemukne a ja mám od neho na polroka pokoj!
Kategória: Marek Boka
V denníku Sme som nedávno čítal zaujímavý článok. O mladej Slovenke, ktorá po rokoch práce vo Švajčiarsku, sa zamestnala u primátora jedného malého švajčiarského mestečka ako sekretárka. Primátor sa jej hneď spýtal, ako by riešila nejaké verejné obstarávanie. Ona celá natešená, že sa môže realizovať, hneď spustila naše typické a rozumné argumenty o súťaži a víťazstve najnižšej ceny. Primátor ju však hneď stopol.
Každý týždeň sa vo voľnom čase túlam po zemplínskych lúkach a lesoch. Som stále za humnami našich dedín. Preskakujem šance medzi poliami a čím som starší, tak ma to ťahá ďalej a ďalej. Príroda na Zemplíne je naozaj nádherná… ako stvorená na turistiku na bicykli, či na koňoch, alebo len tak po „svojich“. Áno slovenské mestá potrebujú diaľnice, ale slovenský vidiek potrebuje ešte viac spojiť Viedeň s Užhorodom cyklochodníkom.
V meste, na námestí sa nedávno otvorilo nové záhradníctvo. V čase krízy som mu nedával dlhú životnosť na prežitie! V centre nemáte poriadne, kde zaparkovať! Konkurencia v supermarketoch je obrovská! A hlavne, ľudia už nemajú peniaze! No ten nováčik nevedel, alebo nechcel vedieť, že sa podnikať nedá! Nakúpil spústu stromčekov, kvetov a všetko vyložil pred predajňu! Do reklamy vyhodil spústu peňazí! Vytlačil som mu 18 metrovú reklamnú plachtu! Rezané kvety nakúpil viac, než ich mohol predať. Ja by som asi začal plakať, že som to neodhadol správne! No on ich namiesto nariekania začal rozdávať okoloidúcim chodcom! Tým si spravil obrovskú reklamu!
Poriadne som sa už nevyspal skoro rok. Som večne unavený, zabúdam na všetko, čo mi nevisí na monitore. Nemám čas sa venovať svojím koníčkom. S kamarátmi som prestal chodiť na pivo. Čo je však horšie, už ma ani nevolajú. Na hokej som sa dostal pár krát za sezónu. Večne ma bolia kríže, predsa len nie som už najmladší. Takto dopadnúť, no hrôza!
Minule som bol v potravinách v neďalekej dedine. Majiteľka ma pomaly s plačom obslu-hovala… prišla jej kontrola, úplne všetko mala v poriadku, až na tuš pre školákov do pera, ktorý bol pár dní po záručnej dobe… dostala zaň 900€ eurovú pokutu. S plačom mi vravela, že sa pokúsi dosplácať, dorovnať všetky dlhy, čo jej z podnikania vznikli a potraviny zavrie. Tento týždeň bol u mňa zákazník, ktorý podniká už dvadsať rokov. Zamestnával dlhé roky štyroch zamestnancov, no po januárovom zvýšení odvodov si povedal, že stačilo! Všetkých štyroch zamestnancov prepustil a po desiatich rokoch začal chodiť na mon-táže opäť sám!
Pred rokom som sa rozprával s jedným známym, ktorý priamo, nepriamo šéfuje šiestim, siedmim ľuďom. On je zo západného Slovenska, oni z Michaloviec. On ovláda svoju profesiu až na drobné „excesy„ výborne. Jeho nepriami podriadení sú na tom podobne. On zárabá tipujem trikrát, štyrikrát toľko ako oni. Je to v podstate v poriadku. Toho najlepšieho stále treba motivovať a nik z nás by sa netrepal trebars do Trnavy za štyristo eur. Čo však v poriadku nie je, že niektorým z našich nevýjde ani na minimálnu mzdu. Ako správny západniar od nich vyžaduje stopercentnú robotu.
Najväčší slovenský Jánošík, ktorý bohatým berie a chudobným dáva, stále nepochopil, že už nie je komu čo ukradnúť. Namiesto toho, aby chudobným, druhom zo zbojníckej družiny a hlavne svojim sponzorom, chlapsky povedal, že štátna pokladnica je plne prázdna, stále sľubuje všade naokolo, že určite nazbíja toľko, ako každý rok.
Bol som obrovským zástancom eura. Ten pocit platiť rovnakou menou, ktorú som pracne zarobil v Michalovciach, v ďalekej španielskej Barcelóne si budem pamätať celý život. Mal som pocit, že Španielsko je aj mojím domovom. A o tom hlavne pri eure ide. Aby sme všetci patrili politicky do jednej rodiny európskych národov a hľadali, čo nás spája a nie rozdeľuje.