Tráva bola suchá. Zeleno-žltohnedá. Listy na stromoch sa chveli v miernom vánku a ihličie… ihličie pôsobilo pichľavo. Magda sa zvalila na jednu z dvoch lavičiek, kabelku položila na zem, fučala ako maratónec bez kondície. Postavil som sa na druhú lavičku a zahľadel sa na kraj rozprestierajúci sa pod kopcom. Naše mesto, okolité dediny, vrchy, elektráreň, chemický závod – pohľad hodný víťaza. Ibaže som nič nevyhral.
Mário Mara meškal štrnásť minút. V očiach Adriána Audéna bol každý, kto prichádza neskoro, nespoľahlivý a nezodpovedný. Starý pán sa o živote budúceho zaťa čo-to dozvedel. Mário bol prekladateľ kníh. Mal rád tanečné kluby a Patrik Pracho Adriánovi referoval, že mladík bol raz väznený za bitku s mestským policajtom. Von sa dostal vďaka matke, ktorá zaplatila kauciu. Mário sa od rodičov odsťahoval pred dvomi rokmi, žije sám v byte na okraji mesta. Keď sa ocitol v obrovskej hale prepychovej vily starého pána, bol nervózny a potili sa mu dlane.
Magdaléna bola na priateľa hrdá. Počúvala Martina a vychvaľovala ho. „Je skvelé, že si sa ospravedlnil. Je to naozaj krásny skutok.“ „O niečom som v noci premýšľal.“ „Áno? O čom?“ „Chcem sa nechať pokrstiť.“ Pozrie jej rovno do očí. Sestra ostala ticho. ‚Ďakujem ti, Otče,‘ vraví si v duchu. ‚Ďakujem ti za jeho dušu. Ďakujem ti, že si mi ho zoslal do cesty.‘
Zrúcanina Brekovského hradu patrí bezpochyby k skvostom kultúrneho dedičstva od našich predkov v okolí. Skaly a kamene Brekova postupne podliehajú boju s desaťročiami a storočiami. Skupina nadšencov a dobrovoľníci pomáhajú pri jeho zachovaní pre ďalšie a ďalšie generácie. V týchto dňoch sa práce sústreďujú pri murovaní pravej strany vstupu do horného hradu.
