Každý z nás sa v tejto dobe snaží ušetriť, tak isto aj ja som uvažoval kde by sa dalo, prvé čo ma napadlo na kúrení, samozrejme máme zavedený plyn. Bývam s rodinou v dome po rodičoch, ktorý prešiel rekonštrukciou s pekným novým teplovzdušným krbom.
Kategória: Zemplín
Ak by sme nemali minimálnu mzdu, zamestnávatelia by znížili mzdy tak nízko, ako by sa im zachcelo. Také je ľudové poňatie otázky minimálnej mzdy. Toto poňatie predpokladá zloducha tam, kde žiadny nie je. V prvom ročníku každej ekonomickej vysokej školy sa učí a vie, že minimálna mzda je buď zbytočná a nerobí nič, alebo znižuje zamestnanosť. Len v Európe, tieto štáty nemajú minimálnu mzdu: Fínsko, Lichtenštajnsko, Taliansko, Nórsko, Švédsko, Švajčiarsko.
Tráva bola suchá. Zeleno-žltohnedá. Listy na stromoch sa chveli v miernom vánku a ihličie… ihličie pôsobilo pichľavo. Magda sa zvalila na jednu z dvoch lavičiek, kabelku položila na zem, fučala ako maratónec bez kondície. Postavil som sa na druhú lavičku a zahľadel sa na kraj rozprestierajúci sa pod kopcom. Naše mesto, okolité dediny, vrchy, elektráreň, chemický závod – pohľad hodný víťaza. Ibaže som nič nevyhral.
Mário Mara meškal štrnásť minút. V očiach Adriána Audéna bol každý, kto prichádza neskoro, nespoľahlivý a nezodpovedný. Starý pán sa o živote budúceho zaťa čo-to dozvedel. Mário bol prekladateľ kníh. Mal rád tanečné kluby a Patrik Pracho Adriánovi referoval, že mladík bol raz väznený za bitku s mestským policajtom. Von sa dostal vďaka matke, ktorá zaplatila kauciu. Mário sa od rodičov odsťahoval pred dvomi rokmi, žije sám v byte na okraji mesta. Keď sa ocitol v obrovskej hale prepychovej vily starého pána, bol nervózny a potili sa mu dlane.
Nepoznám smutnejší obraz, než keď sa lúčite s milovaným človekom. Pobozkáte ho, objímete a potom sledujete, ako po schodoch vychádza hore do vozňa, hľadá si miesto, za sebou vláči ťažký kufor, pristupuje k oknu a posiela vám vzdušné pusy, máva a vy plačete. Zozadu sa na vás tlačia ľudia. Vtom sa vlak pohne a ona odchádza. Kolesá škrípu na koľaji, všetci mávajú a obraz jej tváre je odrazu preč. Dav sa rozchádza. Iba ja sledujem vlak, až kým nezmizne za zákrutou. Sledujem pustú koľaj, vnímam náhle ticho. Je tu pokoj, až mi ide roztrhnúť srdce. Aká smutná je železnica, keď na nej nie sú vlaky, keď stojíte na peróne sám.
Magdaléna bola na priateľa hrdá. Počúvala Martina a vychvaľovala ho. „Je skvelé, že si sa ospravedlnil. Je to naozaj krásny skutok.“ „O niečom som v noci premýšľal.“ „Áno? O čom?“ „Chcem sa nechať pokrstiť.“ Pozrie jej rovno do očí. Sestra ostala ticho. ‚Ďakujem ti, Otče,‘ vraví si v duchu. ‚Ďakujem ti za jeho dušu. Ďakujem ti, že si mi ho zoslal do cesty.‘