Niekomu stačia k pochopeniu dejinných súvislostí encyklopedické heslá, či chronológie. Iní sa uspokoja s interpretáciou prameňov, teórií a konštrukcií. Okruh zachovaných prameňov je však úzky a nemá vždy tú výpovednú hodnotu, ktorú by sme potrebovali. To platí ako pre prvotné osídlenie starých Slovanov, aj pre Veľkomoravskú ríšu, ako aj neskoršie storočia Uhorského kráľovstva. K pochopeniu obdobia 1. až 10. storočia nám pomohlii archeologické vykopávky. Z 11. – 12. storočia máme niekoľko sto kusov listín a to nielen týkajúcich sa Slovenska, ale aj celouhorského rámca. V neskorších storočiach tento počet narastá geometrickým radom a pribúdajú k nim ďalšie typy prameňov ako sú kroniky,listiny, spisy , kráľovské bully. Tie však čítala len úzka skupina vzdelancov, farárov, učiteľov, ktorí ich čiastočne prenášali na svojich farníkov. Poddaní pri každodennej namáhavej práci, aj keby vedeli čítať a písať, nemali na to čas.
Stredovek nepoznal nacionalizmus v pravom zmysle slova a štátoprávne teórie boli založené na princípe panovníckej moci, jej vzťahu k pápežstvu a ním korunovaným kráľovstvám, ideám kráľovskej koruny ako symbolu štátu. Na území Slovenska po dvoch storočiach vlády maďarského rodu Arpádovcov v Panónii, ich vystriedal francúzsky kráľovský rod Anjuovcov, a od 15. storočia rod Habsburgovcov. Vzťah jednoduchého slovenského ľudu k Uhorskému štátu a vôbec „pánom“ počas tisícročia ich vlády nebol kladný, bál sa ho a rešpektoval ho ako vrchnosť. Preto sa uhorské dejiny nestali plnohodnotnou súčasťou moderného historického povedomia Slovákov. Slováci nemali prečo milovať Uhorský štát, protože jeho dejiny boli neustálimi bojmi s uzurpátormi a plieniteľmi našich území, či už to boli franskí králi, Maďari, Chazari, Tatári, Turci, Sikulovia, Pečenehovia, Kumánci, Polovci,alebo Arpádovci, Anjuovci, Habsburgovci vrátane našich vlastných zemepánov a šľachticov z vplyvu ktorých, sa nedokázali sami Slováci vymaniť. O zničujúcom vplyve ich vlády svedčia nielen zachované názvy dedín a miest, ale aj množstvo zbúraných a vypálených hradov, zámkov a kúrií po celom území Slovenska.
Až vznik Československej republiky vyvolal novú situáciu aj vo vnímaní vlastnej minulosti. Tisícročné súžitie s Maďarmi skončilo nesmiernym utrpením a preto Slováci vzhliadali k novému zväzku so slovanskými bratmi Čechmi s veľkými nádejami, ktoré takisto neboli naplnené. Dejiny na šachovnici moci písali mocnejší páni, ktorí v záujme svojej moci neváhali voviesť európske národy do dvoch velkých vojen. Slováci nakonec prežili aj diktatúru totalitného režimu založenom na proletárskom internacionalizme. Dnes na našom území zúri demokracia, ktorou sa onedlho podarí skrytými metódami veľkohubých reforem urobiť väčšie škody než utrpeli Slováci počas celej svojej historie. Stačí vymenovať zničenie potravinovej a priemyselnej sebestačnosti, cielené zničenie infraštuktúry školstva, zdravotnictva, obchodu a dopravy, ktoré ide ruka v ruke s morálnym a sociálnym úpadkom podporovaným médiami a skorumpovanými renegátmi politickej moci, ktorí sa nehanbia deštrukciu životných podmienok väčšiny Slovákov zaštíťovať ilúziami o získanej slobode pohybu a podnikania v rámci EÚ. Planými sľubmi , „padajúcimi pečenými holubmi demokratického raja“.
Pretože dejiny sú o ľuďoch, predmetom dejín Slovenska sú dejiny súčasného slovenského teritória a všetkých jeho obyvateľoch, všetkých ľudí, ktorí sa tu po stáročia, by tisícročia vystriedali. Ako sa môžme poučiť z dejín Slovenska ? Bezbrehé relativizovanie o všetkých doterajších zisteniach a čiastkových „pravdách“ nás vedie do slepej uličky. Neexistuje ani jediná univerzálne platná historická „pravda.“ ? Na niečom sa musíme predsa dohodnúť a považovať daný problém poučenia z dejín Slovenska za vyriešený (aspoň vzhľadom na súčasný stav poznania o ňom). Ak by tomu tak nebolo, tak by história a historiografia a písanie o nej bola iba znôškou slov, pri ktorom si každý môže tvrdiť, čo chce a považovali by sme to za jeho právo. Pretože dejiny sú o ľuďoch, nemôže nám byť poučenie z dejín Slovenska jedno! Pretože vždy je to len a len o ľuďoch, ktorí krajinu vedú, o ich prioritách, záujmoch, hodnotách a postojoch. Pred 100-200 rokmi tu boli „politici“ ktorým išlo o ľudi, o národ, o jeho zachovanie. A dokazali to, aj bez peňazi, bez majetkov, častokrát s veľkou obetou. Teraz? Peniaze, vlastný prospech, popularita … a inteligencia, ľudskost, zásadovosť, národné povedomie, obetavosť, tie su niekde na chvoste. Nie nadarmo sa hovorí: „Kto sa nepoučil z dejín, musí si ich zopakovať“!
S pozdravom „História sa stále mení, istá je len budúcnosť“!
Peter Balog