Na prechode, čakajúc na zelenú som odpočul rozhovor otca so svojim malým synom. Nechápavý synček sa pýta ocka: „Prečo my doma nemáme motorku?“. Otec sa snaží zachrániť svoju hrdosť a vymenuje niekoľko faktov, prečo zodpovedný otec rodiny nejazdí na motorke. Pridá dôraz na bezpečnosť a nezabudne dodať „A vieš, oni zarábajú inak. Ja sa živým poctivou prácou.“ A so závisťou pozerá na skupinku odchádzajúcich motorkárov. Sám dobre vie, že to nieje až tak celkom pravda. Že mnohí z tých bláznov, žijú podobné životy ako on. S tým rozdielom, že pre motorku by boli ochotní predať aj posledné gate.
V sobotu na motozraze pršalo. Vyzeralo to že z celej akcie už veľa nebude. Až okolo 21.00 sa vyčasilo a celý večerný program bol zachránený. Daždivé počasie však neprekážalo mladej veľmi, VEĽMI sporo odetej slečne (vlastne mala len spodnú časť bikín), ktorá sa predvádzala na motorke. Sedela prilepená ako kliešť na chrbte svojho motorkára. Jednak aby nespadla a jednak aby nebolo nič vidieť. Niekoľkými jazdami popred stánky s občerstvením dávala jasne najavo, že ona si svojho motorkára už našla. Vtedy sme si viacerí pomysleli: „Sakra…šetrím na motorku.“
Pri vedľajšom stole sedela postaršia pani z čiech. Svojím zlým odhadom by som jej hádal niečo blízko 60-tky. Dopila svoje pivo. Vraj nechutilo až tak ako ich české. Postavila sa a ja som si až vtedy všimol, že má kožené nohavice a cižmy. Oblečie si svoju koženú bundu, nasadí helmu a posadí sa na chopprika za svojho bradatého manžela. Objíme ho zo zadu s takou láskou, až zapochybujem, či je to vážne jej manžel. Naštartujú svoj stroj a s rachotom odvrčia preč. Tak toto chcem zažiť na staré kolená aj ja. Fakt….asi šetrím na motorku.
Na celej akcii sa zišlo skoro 3500 motorkárov zo Slovenska a okolitých štátov. Samotná akcia asi nepriniesla divákom nič nové. Všetko tu už bolo aj po minulé roky. Ale bolo to hlavne o tej atmosfére.
