Meno: Mgr. Art Peter KrálikNar.: 1981
Stretná škola: Škola úžitkového výtvarníctva Košice
Vysoká škola: TU Košice, Fakulta umení
Zamestanie: Galérista, Výtvarník, Pedagóg
Stretná škola: Škola úžitkového výtvarníctva Košice
Vysoká škola: TU Košice, Fakulta umení
Zamestanie: Galérista, Výtvarník, Pedagóg
zakladateľ galérie Subterén v Michalovciach
Peter Králik – výtvarník
Ako môže dnes umelec prežiť? Dá sa vyžiť z umenia?
Dá sa vyžiť z umenia. Akurát včera sme to rozoberali. Je jedno, kde sa výtvarník nachádza ak si robí svoju prácu. Ak si ho všimne nejaký kurátor a začne vystavovať vo väčších mestách, tak sa z toho vyžiť dá. Ale je to ťažké. Dnes je strašne veľa umelcov. Neviem či je to dnes móda, ale je strašne veľa takých … neviem či použijem správne slovo … amatérskych, alebo naivných maliarov. A tí sú u ľudí viac chápaní ako profesionálni umelci. A tí profesionáli sú medzi širokou verejnosťou trochu zatracovaní. Ale je komunita ľudí a umelcov, ktorí majú radi súčasné umenie.
Musíš robiť kompromisy pri svojej práci?
Treba robiť aj kompromisy, ale zasa nieje to podmienka. Keď môžem osobne za seba hovoriť, tak ja som si vypracoval určitý štýl a ten robím. A keď sa koná nejaká súčasná výstava a ja som oslovený, tak spravím veci ktoré robím, sám za seba. Viem že si ich síce nekúpi obyčajný človek, ale možno ich kúpi galéria. Sú prezentovane ako súčasné umenie a hlavne sú prezentované ako moja práca, môj štýl. Kompromisy sa dajú robiť. Keď si naozaj chcem zarobiť tým že mám nejakú tú zručnosť talent, tak môžem spraviť nejaký portrét, namaľovať nejakú krajinku. Môže to byť trochu také gýčové, ale dá sa to spraviť a tým vyhoviem väčšej skupine ľudí.Študoval si v Košiciach na fakulte umení. Vraví sa, že príchodom prof. Bartusza a prof. Sikoru do Košíc sa tam začal koncentrovať veľký umelecký potenciál. Ako to berieš ty? Vážne sa tam niečo stalo hlavne vďaka tým dvom ľuďom, alebo jednoducho prišla silná generácia?
Bartusz aj Sikora tvrdia, že prišla silná generácia. Minule som bol vo Východoslovenskej galérii a sme sa tam rozprávali na túto tému. Bolo povedané, že silná generácia, ale myslia si zároveň aj to, čo si myslím aj ja. Na východe je strašne veľa ľudí, ktorí chcú niečo riešiť a hlavne majú silný vzťah k umeniu. Je tu veľa umelcov. Na východnom Slovensku, v Košiciach bolo niekedy centrum umenia. Bola tu stará škola. Je dobré, ze sa to teraz vacia späť. Ale naozaj ten Bartusz aj Sikora spravili veľmi veľa. Obidvaja nejako zanechali, alebo postupne prestali pôsobiť na škole, ktorú tiež nejako budovali v Bratislave. A ako Sikora vraví: “ Keď nejde hora k Mohamedovi, musí Mohamed k hore.” A tak aj on prišiel do Košíc „cvičiť“ nové talenty. Celkovo v umení nevychádza toľko ľudí ako napríklad na medicíne, alebo v iných štúdiách. My sme v roku 2006 na soche skončili traja. Celkovo, každý rok skončí asi tak 10-15 študentov, ktorí sa uchytia. Skoro každý, alebo väčšia polovica sa dostane do takého štádia, že prestane na chvíľu robiť tie svoje veci a začne robiť nejakú reklamu.
Nikdy ťa to nenapadlo, že to možno bolo zbytočné? Toľko tomu obetovať a nakoniec aj ty možno budeš donútení skončiť pri reklame?
Ani teraz z toho nieje nejaký veľký osoh, ale cítim sa dobre. Teraz som sa vrátil z výstavy v Brne – Československé súčasné umenie . Je tam najväčšia galéria súčasného umenia v celom Československu. A som strašne šťastný, že som bol vybraný do tej skupiny, asi 15 ľudí, Čechoslovákov. Takže, má to nejaký zmysel. Sem tam síce robím aj nejakú reklamu, ale je toho menej. Je tu strašne veľa reklamných agentúr. … Neviem…. . Každý je dnes zrazu fotograf. Ľudia majú peniaze, kúpia si foťáky a fotia, kamerujú. A mnohí z nich nemajú ani nejaké základy.
Je to na škodu?
Ja neviem, ale zasa, je to možno taká trochu diskriminácia. Sú ľudia, ktorí sa tomu venujú, ktorí sú možno aj narodení pre to umenie a v tom dave ich nevidno. Väčšina mladých umelcov, ktorí robia veci od srdca, je utiahnutých. Majú talent, vedia robiť veľa vecí, ale je to pre nich ťažšie. Je to zložité.
Peter Kralik – Agroart a strana železných
Si známi v umeleckých kruhoch ako zakladateľ pojmu Agroart. Čo to vlastne ten Agroart je?
Neviem presne kedy to vzniklo. Na ten pojem som prišiel niekedy v druhom ročníku na vysokej škole. Potom som to rozvíjal. Strašne veľa mi dopomohol môj profesor Bartusz. Vždy bol síce spokojný s tým čo som urobil, ale vravel mi, aby som skúsil iné veci. Že on cíti, že by som dokázal niečo iné. Ja som potom naozaj začal robiť také veci, čo ma zaujímali. Uvedomil som si, že ja som sa tomu už dávnejšie venoval. Od malička mám rád prírodu. Strašne ma zaujíma taký poľnohospodársky štýl. Rastliny, „chlieb“ a také veci. Až neskôr som začal robiť tie agroartové veci. Jednou z prvých bolo, že som vzal moje staré šaty z detstva. Môj starý sveter. Položil som ho horizontálne a roztiahol. Nasypal som doňho pšenicu a začal to polievať. Tá pšenica začala preklíčať cez ten sveter. To bola taká úvodná vec do toho Agroartu. Samotný Agroart vlastne znamená umenie spojené s poľnohospodárstvom . V mojej tvorbe nájdete veľa strojov a techniky. Technika na poliach. Som síce sochár, ale maľujem aj obrazy, fotografujem, robím videa. V poslednom čase ma dosť zaujal obraz, lebo v tom sa dá dobre vyjadrovať. Napríklad rôzne plošné pohľady z hora na krajinku. Návody na to, ako by mal kombajn správne kosiť. A celkom posledné veci čo som začal teraz robiť sú pohľady na polia a pozemky.
Ako to vlastne prišlo? Agroart a potom aj ta Strana Železných?
Strana presne vznikla 10.3.2003. Sme tam dvaja Jan Vasilko a ja. My sme zakladatelia strany Železných.
Prijímate aj ďalších členov? (smiech)
Nie, nie … neprijímame žiadnych ďalších členov, lebo ďalší členovia ani nemôžu byť.
Samotný Agroart, alebo aj tá Strana Železných, vzniklo to ako dôsledok tvojej tvorby? Alebo to bolo naopak, že vznikol najprv projekt, akási vízia , na základe ktorej si sa tým témam začal venovať?
Ani presne neviem čo bolo skôr a ako to vlastne vznikalo. V rokoch 2002-2003 sme si začali všímať, že je veľa rôznych skupín a umeleckých združení. My sme sa tak s Vasilkom rozhodli, že založíme umelecké duo. Nebude to skupina, ale umelecké duo – Strana Železných. Ja robím Agroart a Vasilko Kovoart. Chvíľu sme boli spojení, akože Kovoart a Agroart patrí pod stranu železných. Potom neskôr sme sa nieže rozdelili, ale začali sme tvoriť samostatné veci. Stále je to ta strana železných, ale robíme samostatne. Naše témy sa vzájomne dopĺňajú.
Hlavne si robíme v tom umení srandu zo všetkého. Jeden z prvých projektov, ktorý vznikol pod hlavičkou strany železných, aj keď nebol doposiaľ zrealizovaný, bolo priviesť starý zberač slnečnice pred ministerstvo pôdohospodárstva. Tam sme chceli protestovať proti vyhadzovaniu starých zberačov do šrotu a ich nahrádzaniu novými. Chceli sme pozdvihnúť ten zberač slnečnice na taký piedestál, akože on je niečo významné.
Ide vám v tých projektoch o ironicky pohľad na ten obdiv, často až adoráciu poľnohospodárskej výroby z čias socializmu? Alebo je tam ozaj aj nejaká fascinácia strojmi?
Každopádne je tam aj ta fascinácia strojmi. Obaja sme vyrastali na dedine. Môj otec bol agronóm a ja som sa s ním vozieval na traktore. Nejako to vo mne zostalo. Vasilkov dedko má zasa 3 traktory a tiež ma k tomu vzťah. My sme sa stretli na vysokej škole a zistili sme, že máme viacero spoločných tém. V strane železných robíme veľa s tými strojmi, alebo aj s JRD, ale je to samozrejme aj o tej recesii. Srandičky a tak. Treba brať umenie trochu aj s humorom, nielen smrteľne vážne.
V roku 2005 si vraj rozposlal do slovenských galérií balíky so senom s tým, že chceš aby boli zaradené do ich depozitárov .
Presne tak. Bola to časť mojej diplomovej práce. Mal som polhektárové pole, ktoré som sledoval každý deň. Fotil som ho raz do týždňa. Od januára až do júna. V júni som to pole pokosil a seno som dal zlisovať. Spravil som 65 balíkov a z toho 4 som zaslal do slovenských galérií.
Aké asi boli veľké?
Neboli veľké, asi tak 50x50x50 cm. Poslal som im to s tým, aby to prijali do zbierky svojho umenia. Viem, že galérie, prijímajú do svojich zbierok obrazy a sochy. Poslal som im k tomu aj taký priložený list, že „toto je panenské seno zo Zemplína a je to prvá tohtoročná kosba.“
Aká bola odozva?
Niektorí sa smiali, ale pravé to bolo na tom zaujímavé, že sa mi ozvali zo Slovenskej Národnej Galérie v Bratislave. Prišiel mi od nich vážny list, že kvôli môjmu senu zasadne komisia. Tá komisia vážne aj zasadla a rozhodovali o tom či to príjmu. Následne mi prišiel ďalší list, v ktorom stálo, že to nemôžu prijať, lebo to seno sa časom rozloží a mohli by sa poškodiť ďalšie veci v depozitári. Dali mi podmienku, aby som to nejako zakonzervoval, ale to som už nechcel. Chcel som aby to bol pravý balík sena. Potom som sa osobne stretol s kurátorkou zo Slovenskej Národnej Galérie a tam sme si to vyjasnili. Povedala mi, že to bolo výborné a to mi neskôr aj dodalo trochu sebavedomia. Ale priznám sa, bolo mi trochu aj ľúto, že to neprešlo, aj keď som s tým viac menej počítal.
Peter Králik a Galéria Subterén.
Ako prišiel nápad, založiť galériu moderného umenia v Michalovciach?
Počas štúdia som sa často pohyboval po rôznych galériách, na rôznych výstavách a vernisážach. Chodili sme do rôznych miest Slovenska a Čiech. Keď som videl aké veci sa tam deju, aké sú tam galérie, tak som trochu zatúžil aby bolo niečo podobné aj v Michalovciach. My tu máme v Michalovciach galérie, ale súčasné moderné umenie sa tam objaví len zriedka. Po skončení školy som sa s tou myšlienkou intenzívnejšie pohrával. Našiel sa vhodný priestor a bol schválený mestskou komisiou. V roku 2006 sa to schválilo a prvá výstava bola 15. júna 2007. Pribudli mladí umelci a ja sa z toho teším. Chodí tu naozaj veľa lúdi, nečakal som až taký veľký záujem verejnosti.Čo tu bolo pred tým? Vieš niečo o tom?
Predtým? Predtým tu bol strašný neporiadok. Keď sme to vypratávali, naplnili sme odpadkami cely veľkorozmerový kontajner. Predtým tu bol asi CO kryt, alebo niečo podobné. A bol tu aj sklad rôznych vecí. Trochu som si prelistoval aj veci do hlbšej histórie a rozprával som sa s jedným miestnym historikom. On mi povedal, že táto časť sa postavila niekedy pred druhou svetovou vojnou. Počas druhej svetovej vojny tu bolo niečo ako záchytná stanica, alebo dokonca väzenie.
Aké boli začiatky galérie?
Veľa mladých lúdí sa na to tešilo. Mnohí však mali takú predstavu, že to tu bude niečo ako krčma. Ale to bol omyl, lebo ozaj náš hlavný cieľ bol, aby sa dal priestor súčasnému mladému modernému umeniu. Samotná galéria Subterén má vo svojom názve, že je to kultúrno-umelecky priestor. Mali by sa tu robiť výstavy, prezentácie, premietanie umeleckých videí a krátkych filmov. Nie nejaké kino, ale ozaj tie umelecké videa. A malo by to slúžiť aj ako také workshopove stredisko pre mladých lúdi, ktorí sa venujú umeniu.
Bolo tu už viacero vystav, fungujete už viac ako rok. Ako to vnímaš teraz, keď sa to už rozbehlo?
No už to nieje o prežití samotnej galérie. Funguje tu už akási zotrvačnosť a tešíme sa veľkému záujmu ľudí. Niekedy máme problém s vystavujúcimi autormi. Niektoré výstavy sa navzájom prekrývajú. Ja napríklad dohodnem výstavu na určitý termín. Ten autor môže dostať na rovnaký termín ponuku z galérie z nejakého väčšieho mesta. Potom sa pochopiteľne rozhodne pre to väčšie mesto. Zruší našu výstavu, ktorá je naplánovaná možno už aj pol roka dopredu. Vždy je však pripravený náhradník. Teraz máme napríklad naplánované výstavy už do konca budúceho roka. Už sme sa dostali trochu do povedomia a autori už prichádzajú aj sami od seba. Nadväzujeme samozrejme spoluprácu aj s umeleckými školami, či už sú to základne, stredné alebo aj vysoké školy. Napríklad škola úžitkového výtvarníctva v Košiciach tu mala v mesiaci jún výstavu “ Študent a Pedagóg „ , ktorá sa bude opakovať aj na budúci rok. Rozbiehajú sa nám tu aj také skupinové výstavy. Z pohľadu návštevníkov môžu byť zaujímavejšie. Skôr si tu potom divák nájde niečo čo ho osloví. Samozrejme sú veľmi dôležité aj samostatné autorské výstavy.
Čomu som strašne rád, v časopise FlashArt, ktorý vychádza aj v československej edícii, vyšla recenzia na našu galériu Subterén. Boli tam spomenuté najnovšie galérie súčasného umenia v Československu a medzi nimi bol aj Subterén. Potom tam boli aj recenzie posledných vystav, ktoré sa diali. Pre mňa to bol taký príjemný šok, že to začínalo v New Yorku a končilo Michalovcami.
Peter Králik a Michalovce
Aký máš pocit z Michaloviec? Spájaš svoju budúcnosť s Michalovcami?
Tak aj z toho môžeš vidieť, že Michalovce mam rád, keď som tu chcel dotiahnuť moderné umenie a založiť galériu. Mne osobne sa Michalovce páčia a vždy sa mi aj páčili. Môžem byť hocikde inde a chodiť po výstavách, ale vždy sa tu budem cítiť doma. Bol som aj v zahraničí, aj na sťaží v Taliansku. Ale tešil som sa, keď som prišiel domov. Nazberať skúsenosti niekde inde, ale vrátiť sa domov a riešiť veci tu doma. Nepáči sa mi, keď ľudia sa tu narodia a potom všetci odchádzajú. Viem, že to tu nieje po finančnej stránke veľmi jednoduché, ale človek by mal pomôcť aj svojmu rodnému mestu. Aj v takom východnejšom, možno trochu aj chudobnejšom kraji. … takže, mam rád Michalovce.
Keď si sa po štúdiu na vysokej škole vrátil späť do Michaloviec. Nezmenšil sa trochu ten tvoj umelecky priestor, kontakty, akcie, výstavy? Nevypadol si z toho?
Ja si myslím že ani nie. Od kedy som skončil vysokú školu, začal som sa viac venovať svojej tvorbe. Plus som začal rozvíjať túto galériu.
Chýba ti niečo v Michalovciach? Nemusí to byť len z umeleckej stránky?
(ticho) … Sú tu určite veci, ktoré by som chcel aby sa zmenili, ale aby mi tu niečo vyslovene chýbalo, tak to asi nie. Asi nič.
Čo máš v Michalovciach najradšej? Ak nerátame rodinu a priateľov. Môže to byť aj nejaký objekt, nejaká vec, pocit, atmosféra.
Mne sa strašne páči naše Múzeum a celkovo tá časť Kostolného námestia. Vôbec mi tam nepasuje tá autobusová zastávka. Podľa mňa by to tam malo byt niečo ako staré mesto. Mal by tam byť park. Počul som aj o tých projektoch, ktoré sa pripravovali. Podľa mňa by to bolo turisticky atraktívnejšie, keby sa tá stanica presťahovala. Páči sa mi amfiteáter na Hrádku. Mohol by sa dať znova dokopy. Mohli by sa tam znova robiť akcie a koncerty. Lúdia by tam chodili, keď tam chodili pred 20 rokmi, chodili by aj teraz. Len to treba dať dokopy. A čo sa mi tu ešte páči? Páčia sa mi tu staré socialistické mozaiky na budovách. S kolegom Vasilkom sme už robil aj veľkú fotozbierku a chceme urobiť katalóg na tému Michalovské mozaiky.Spomeň aspoň jednu.
No mne osobne sa strašne páči tá obrovská červená na obchodnom dome Šíravan. A potom aj na Diele tá „teta“ je pekná. Taká teta, ležiaca postava. Také krásne línie má.
rozhovor pripravil: L. Boka
{yoogallery src=[/images/obr/rozhovory/kralik] thumb=[polaroid] width=[130] height=[100] title=[Peter Králik]}