Zopakujme November

Pondelok, 20. novembra 1989. Mal som 23 rokov a užíval som si druhý mesiac bezstarostného života po skončení základnej vojenskej služby. V tento deň som bol s kolegom z práce v Prahe na služobnej ceste. Poobede sme sa chceli prejsť po Václavskom námesti. Neprešli sme sa. „Prekážalo“ nám 150 000 ľudí. Práve sa končila prvá veľká novembrová demonštrácia. Pri spievaní štátnej hymny som mal zimomriavky po celom tele. Doteraz si pamätám odhodlanie a nebojácnosť na všetkých tvárach. Nakazili aj nás. Nebál som sa postaviť riaditeľovi v mojom podniku, keď nás na stretnutí s mladými chcel ako veľký komunista presvedčiť o svojej pravde. S hanbou stretnutie predčasne ukončil. Také niečo sa ale neodpúšťa. Riaditeľ len čakal na moju chybu. Bol nedočkavý a preto sa prerátal. Skončilo to pracovno-právnym sporom na súde, ktorý som vyhral.

Našiel som si potom prácu v Michalovciach, ktoré sú pre mňa a moju rodinu už 25 rokov mojim domovom. Za čo bojovalo tých 150 000 ľudí na Václavskom námestí a potom ešte viac na námestiach mnohých miest? Nechceli sme to, čo bolo. „Chceli sme ale to, čo je teraz?“ Doslova rozkradnutá republika, novodobí zbohatlíci, ktorí prišli k svojim majetkom len vďaka tomu, že boli v tej správnej strane (mnohí dokonca bývalí veľkí komunisti), na polícii a súdoch sa práva nedovoláš, v práci sa nemôžeš ozvať, lebo o ňu prídeš. Došlo to až
tak ďaleko, že keď poukážeš na protiprávne počínanie niekoho vplyvného, môžeš prísť aj o svoj život. „NIE!“ Za toto pred 29 rokmi ľudia na námestiach nestáli. Niekto povie, že už je neskoro, že sme mali ísť do ulíc už dávno, keď sa to začalo v spoločnosti uberať nesprávnym smerom. Majú možno pravdu. Máme sa preto vzdať? Takto máme prenechať spoločnosť, v ktorej žijeme?

Mnohí to nevzdali. Plné námestia na jar tohto roku mi pripomenulo časy pred 29 rokmi. Ľudia sa opäť prestali báť. Zatiaľ boli dosiahnuté len malé alebo čiastkové víťazstvá. Vo vláde a na radniciach sú stále tí istí ľudia. Je najvyšší čas na zmenu v spoločnosti, na výmenu ľudí, ktorí ju riadia a ktorí ju doviedli do takéhoto stavu. Začnime preto doma, vo svojom meste. Len na nás záleží, akí ľudia budú riadiť naše mesto. Poďte preto 10. novembra k volebným urnám.  Je to len a len vo Vašich rukách. Zahlasujme za zmenu. Len nezabudnime voľbami sa to všetko nekončí. Sledujme pozorne, čo nami zvolení zástupcovia v mestskom zastupiteľstve robia s našou dôverou. Ak sa budú uberať nesprávnym smerom, neurobme tú istú chybu, ktorú sme už urobili, keď sme sa len nečinne prizerali. Ide o veľa. Ide o našu budúcnosť a budúcnosť našich detí.

Miroslav Halas

Kandidát na poslanca za volebný obvod východ

Diskusia k článku