Florencia, 2002 „Vyvolávacia cena vázy majstra Jurenku z Rakúsko-Uhorska je 15 000 eur,“ po taliansky zahlásila pôvabná dražiteľka s blond vlasmi vo florentskom múzeu Bargello.
Na mramorový podstavec vyložil pracovník múzea neobyčajne krásnu vázu. Mala tvar dvoch presýpacích hodín postavených na sebe. Bola vysoká rovný meter a uprostred vázu zdobila maľovaná holubica, vyletujúca spoza oblakov osvietených oranžovými lúčmi zapadajúceho slnka.
Zberatelia a kupci z celého sveta spozorneli. Múzeom šumeli hlasy v rôznych jazykoch.
„18 000 eur,“ povedal James Harris, vychádzajúca hviezda hollywoodskeho neba. Všetci novinári a reportéri upriamili pozornosť na stoličku v strede davu, kde bol mladý herec usadený.
„20 000,“ zvýšil cenu Muharrem Tonguc – vyslanec Tureckého Národného Múzea v Istanbule.
„22 000,“ zakontroval Švéd Mats Nyhall, známy zberateľ obrazov, sôch a váz tých najlepších európskych umelcov.
„30 000.“
„33 000,“ vyhlásil Švéd.
Muharrem Tonguc bol riaditeľstvom múzea vyslaný, aby vázu získal, ale pritom neprekročil hranicu 30 000 eur. Nechcel sa však ľahko vzdať.
„35 000,“ povedal Turek.
Dražiteľka uprela spýtavý pohľad na Švéda. Mats váhal. Novinári horúčkovite fotografovali črty zberateľovej zachmúrenej tváre. Turkovi stekal po čele pot.
„35 000 prvýkrát, 35 000 druhýkrát…“
„45 000 eur,“ povedal Švéd, mnohým hosťom a návštevníkom padli sánky.
„45 000 prvýkrát, 45 000 druhýkrát, 45 000 tretíkrát. Predané.“ Mladá dražiteľka buchla kladivkom.
Váza váz, ktorú vytvoril Martin Jurenka ml. bola predaná za rekordnú cenu. Jej krásou a akýmsi tajomným čarom sa v svetových týždenníkoch zaoberali uznávaní znalci. V televízii a na internete si jej obrysy prezerali tisícky ľudí. Každého zaujímal hrnčiarov osud. Jurenku považovali za najväčšieho hrnčiarskeho umelca, aký kedy žil v Strednej Európe. O majstrovi hrnčiarovi a jeho váze sa šírili mnohé legendy. Vraj vázu nevyrobil on sám, ale pomáhali mu všetci rakúsko-uhorskí umelci, ktorí do vázy vložili kúsok svojho umu. Iná legenda rozpráva, že kruh, na ktorom skvostné dielo vymodeloval, ukradol anjelom z vyhne. Tí mu potom prikázali, aby na vázu namaľoval bielu holubicu. Hrnčiarov skutočný príbeh bol však úplne iný.
Martin Jurenka sa narodil pred dvesto rokmi v malej slovenskej dedinke Pozdišovce. Bol štvrtým dieťaťom Anny a Martina Jurenku st. Keďže zo štyroch detí bol v hrnčiarovej rodine prvým synom, jeho príchod na svet sprevádzali bujaré oslavy. Ešte týždeň po Martinovom narodení sa chlapi k ženám vracali tackavým krokom.
Otec viedol syna k remeslu už od útleho detstva. Jurenkovci nemali pole. Iba jednu kravu a koňa, s ktorým cestovali do neďalekých Michaloviec, aby na trhu predali taniere, džbány, misy či vázy.
„Nie vyznamenania, ale práca človeka šľachtí,“ vravieval otec synovi a ukazoval päťročnému Martinovi, čo všetko dokáže za hrnčiarskym kruhom.
Martin si otca vážil. Remeslo mu však nešlo príliš dobre. Nad hrnčiarskym kruhom sa niekedy muselo pracovať celé hodiny, a v malom Martinovi vrela divoká krv. Nikde dlho neobsedel. Vždy utekal k susedovým chlapcom, hral sa na lúke, túlal sa po lese. Otec bol na chlapca zavše nahnevaný, tíšila ho žena.
„Nechaj ho,“ upokojovala ho Anna, keď videla, že manžela opäť chytá zlosť nad synovými huncútstvami. „Je ešte mladý. Vyrastie z toho.“
Martin vyrástol rýchlo ako kvet v jari. Bol vysoký, nie veľmi pekný. Na chrbte sa mu robil hrb podobný otcovmu. Chlapec sa stal hĺbavým a zachmúreným mládencom. Veľa slov s nikým nestratil. Hrnčiarske remeslo mu šlo lepšie, no ‚stále to nie je žiadna sláva,‘ ako mu zakaždým vravel otec.
V jeden slnečný júnový deň sa Martin vydal s vozom naloženým hrnčiarskym tovarom a so zapriahnutým koňom do Michaloviec na trh. Ľudia si výrobky často prezerali – dobrú vázu či nové taniere potrebovala nejedna gazdiná. Martin vždy ponúkal otcove aj svoje diela. Stále, keď niečo predal, musel skloniť hlavu pred otcovým majstrovstvom.
V ten istý deň sa pri voze zastavili dve Božie služobnice oblečené od hlavy po päty v čiernych róbach s bielym golierom.
„Pochválený buď Ježiš Kristus,“ ozve sa k mladému hrnčiarovi staršia z dvojice rehoľníčok.
Martin nebol vychovávaný v kresťanskej viere, na ženin pozdrav iba kývol hlavou.
„Ty si hrnčiar z Pozdišoviec?“ opýta sa rehoľná sestra.
„Áno.“
„Máš aj viac výrobkov?“
„Všetko, čo je na voze.“
„To mi nestačí, synu. Potrebujem sto tanierov a presne toľko mís. Vieš počítať do sto?“
„Áno.“
„Za ako dlho môžeš vyrobiť toľko tovaru?“
„Spolu s otcom za týždeň.“
„Pri šľachtickom kaštieli stojí dlhý dom. Tam teraz sídli niekoľko našich sestier, ktoré sa starajú o siroty. Môžeš prísť o týždeň ku kaštieľu aj s misami a taniermi?“
„Prídem.“
„Budeme ťa čakať. S Pánom Bohom.“
Mladšia rehoľníčka sa na Martina usmeje a mierne sa ukloní.
„Sto tanierov a sto mís?“ pýta sa otec syna pri večeri.
„Tak mi povedali.“
„A zaplatia?“
„Keď si objednali, tak zaplatia.“
„Len aby. Tieto rehoľníčky už všetko pokladajú za milodar. Raz na to poctiví ľudia doplatia. Aspoň máme robotu na celý týždeň.“
V noci, keď si Martin líhal na pričňu, myslel na krásny úsmev mladej rehoľníčky.
O týždeň voz naložili tovarom. S Martinom šiel aj otec. Starší Jurenka dumal o peniazoch a mladší sa zasnene díval na lúky a polia, na ktorých pracovali roľníci s rodinami.
Pri bráne do šľachtického kaštieľa ich zastavil strážnik.
„Nesieme hrnčiarske výrobky rehoľným sestrám,“ vysvetlí Martin Jurenka st.
„Choďte cestou popri bráne až k hentomu domu,“ ukáže rukou na dlhý dom s desiatkami okien a sedlovou strechou; nechá ich prejsť.
„Vitajte, páni hrnčiari,“ privíta ich starší muž v reverende. „Sestra Jana mi povedala, že dnes prídete.“
Jurenkovci povykladali misy a taniere. Otec sa šiel s kňazom dohadovať o cene, zatiaľ čo Martin vynášal tovar do veľkej jedálne.
„Zdravím ťa, majster hrnčiar.“
Martin sa zarazil. Na dlhý stôl v jedálni prestierala rehoľná sestra, ktorá sa naňho pred týždňom usmiala.
„Dobrý deň,“ pozdraví nesmelý Martin.
Sestra ho znova obdarí úsmevom, ďalej prestiera.
„Priniesol som taniere… a misy,“ habká hrnčiar.
„Presne tak, ako si sľúbil.“
„Áno. No… ešte niečo ostalo na voze.“
Martin rýchlo vyšiel von. Vybral posledné taniere, kráčal k dverám, keď sa odrazu potkol na kamennom chodníku a všetky taniere sa s rinkotom porozbíjali.
„Dočerta,“ vstáva Martin zo zeme.
Ihneď k nemu pribehli otec s kňazom, z dverí vyšla i mladá sestra.
„Čo sa tu stalo?“ pýta sa kňaz, hľadí na mladíka s krvácajúcim kolenom.
„Prepáčte, spadol som.“
„Koľko tanierov si rozbil?“
„Desať.“
Kňaz sa otočí k staršiemu Jurenkovi a povie: „To bude o jeden dukát menej.“
„Prepáčte, pane,“ odpovie Martinov otec. „Zvyšné taniere vám priveziem zajtra. Spoľahnite sa.“
„Zajtra? Nuž dobre, ale ani o deň viac. Pozrite, čo spôsobil váš syn. Chvála Bohu, že sa nik iný nezranil.“
Cestou domov sa otec na syna ani nepozrel. Martin musel sedieť za hrnčiarskym kruhom celú noc, aby vyrobil desať zvyšných tanierov. Druhý deň sa vydal do Michaloviec znova – tento krát sám. Pri kaštieli čakal dlhšie, lebo sestry šli s deťmi na prechádzku a kňaz slúžil omšu.
„Dobrý deň, hrnčiar,“ pribehne k nemu tá istá mladá rehoľníčka. „Prečo nejdeš dnu?“
„Strážnik mi povedal, že ste šli s deťmi von.“
„Áno, šli. Ale ja chystám obed. Poď, mám ti pomôcť vykladať?“
„Nie, netreba.“
„Vyzeráš unavený, hrnčiar,“ usmeje sa naňho rehoľná sestra.
Martin prinesie taniere do jedálne. „Pracoval som celú noc.“
„Nechceš pohár mlieka alebo čaj?“
„Čaj?“
„Nevieš, čo je čaj?“
„Nie.“
Sestra sa rozosmeje na celú jedáleň. Mladík z nej nemôže odtrhnúť pohľad. Jej smiech mu v ušiach znie ako nebeský orchester.
„Počkaj tu.“ Žena niekam odbehne, o chvíľu sa vráti s pariacim hrnčekom. „Pi pomaly. Je horúci.“
Martin si pri prvom dúšku oparí jazyk, až mu do očí vhŕknu slzy.
„Vravím pomaly,“ napomína ho sestra s úsmevom. „Ako sa vlastne voláš?“
„Martin. Martin Jurenka mladší.“
„Ja som sestra Magdaléna.“ Podá mu ruku.
Keď sa jej Martin dotkol, zrýchlil sa mu tep. Díval sa do Magdaléniných hnedých očí tak dlho, až sa žena odtiahla.
„Prečo si oblečená v tých šatách?“ opýta sa Martin.
„Pretože som klariska.“
„Klarika?“
„Nasledovníčka svätej Kláry. Veľa toho o kresťanoch nevieš, však?“
„Nie. Otec kresťanov nemá rád. Vraj kedysi odmietli pochovať jeho matku, pretože ľudí liečila bylinami.“
Mníška smutne prikývne. „Ako ti chutí čaj?“
„Ja neviem.“
Magdaléna sa na mladíka znova usmeje. „O chvíľu sa deti vrátia. Budeme obedovať. Môžeš sa najesť s nami.“
„Naozaj?“
„Áno.“
Pri obede sa deti nevedeli vynadívať na nového hosťa. Ostatné rehoľné sestry sa správali nevšímavo, akoby tam Martin ani nesedel.
„Sestra Magdaléna, kto je to?“ opýta sa mníšky malý Kubko.
„To je hrnčiar. Vyrobil misu, z ktorej ješ.“
Kubko sa pozrel na misu, a potom sa s novou správou podelil so všetkými kamarátmi, až bol okolo stola náramný hurhaj.
„Deti! Deti!“ Tlieska sestra Jana. „Utíšime sa a spoločne sa pomodlíme.“
Všetci vstali. Martin sa postavil tiež, v tichosti sa prizeral, ako vedúca klariska Jana prednáša modlitbu a deti odpovedajú Amen. Pri obede bol každý ticho.
Po jedle k Martinovi pricupká malý Kubko. „Ďakujem za tanier, ujo hrnčiar.“
Mladík bol v rozpakoch, zasiahla Magdaléna.
„Tanier nechaj na stole, Kubko. Choď s deťmi na dvor.“
„Áno, sestra Magdaléna.“ Položí tanier a vybehne ako kocúr za myšou.
„Ešte si nedopil čaj, Martin.“
Martin vezme do ruky hrnček, váhavo privonia a napije sa. „Je to dobré.“
„Som rada, že ti chutí. Keď máš čas, môžem ti ukázať náš kláštor.“
„Mám čas.“
Magdaléna mu ukázala kaplnku, kuchyňu, spoločné detské izby, knižnicu.
„Kde bývaš ty?“ opýta sa Martin.
„Ukážem ti.“ Zavedie ho do tmavej izbietky s posteľou, stolom a stoličkou, skriňou a svietnikom.
„Je to tu dosť malé.“
„Áno, ale stačí mi to. Klarisky sa rozhodli žiť v chudobe.“
„Čo je to?“ Martin vezme do rúk knihu viazanú v koži.
„Vieš čítať, Martin?“
„Trochu. Sestra sa učí na gymnáziu a niekedy sa niečo nalepí aj na mňa, keď si robí úlohy.“
„Ale toto je latinčina.“
„Poznám latinčinu,“ zahľadí sa na prednú stranu knihy a prečíta: „B I B L I A. Biblia?“
„Kniha kníh.“
„Nikdy som o nej nepočul.“
„Požičala by som ti ju, ale potrebujem ju každý deň v kostole a pri modlitbách. Ale keby si chcel, mohol by si sa u nás zastaviť. Rada ti z nej niečo prečítam.“
„Neviem, či mi to otec dovolí.“
„Je to iba taký nápad.“
„Mohol by som prísť, keď sa budem vracať z trhu.“
„To by bolo skvelé… Asi by si už mal ísť.“
„Áno. Pôjdem. Tak…“
„Rada som ťa spoznala,“ mladá rehoľníčka vyprevadí hrnčiara až k vozu.
„Dovidenia, Magdaléna,“ lúči sa Martin.
Doma si vymyslel historku o stáde oviec, ktoré ho zdržali na ceste z Michaloviec.
Lukaš Maňo