Mám asi štyroch kamarátov, ktorých krstné meno je Stano. No v mobile mám uložené iba jedného z nich. A ako naschvál ktorého najmenej potrebujem a ktorého aj najmenej poznám. Vlastne Stano, uložený v mobile, je kamarátom môjho brata a už ani neviem prečo som si uložil práve jeho… „Marek zasa si si ma s niekým poplietol.“ Ozval sa mi pobavený známy hlas. „Volám!“ Odpovedal záhadný hlas. Až po hodnej chvíli mi došlo, že je to bratov dávny spoluhráč z basketbalu, s ktorým dlhé roky zohrievali lavičku michalovskej juniorky. Neostávalo mi nič iné, než sa ospravedlniť a sľúbiť, že sa nič podobné už naozaj nikdy opakovať nebude! Mesiac na to som kontroloval roznos pošty v Pozdišovciach, tak som zavolal ďalšiemu Stanovi. Nasledujúcich dvadsať minút sme ohovárali spoločných známych, ktorý ktorú nechal a podobne. Už keď sme pletkami boli dostatočne zhnusení som si spomenul, kvôli čomu volám. „Počuj a Regzep si dostal do schránky?“ „Ale mne zatiaľ nič nedošlo, ale aj tak Marek, že si to s tým Regzepom dotiahol až do Blavy, tak klobúk dole.“ Opäť nastalo už známe trápne ticho, pocit uznania sa zmenil na pocit hanby a potupy… Napriek týmto trapasom som nepoučiteľný a so železnou pravidelnosťou pýtam od chudáka Stana naďalej, aby mi nainštaloval anténu, alebo požičal Aviu a podobné nezmysly. On si už ten náš folklór celkom vychutnáva.
|