Zo všetkých strán počúvam, prečo neverím tým múdrym, vzdelaným pánom v oblekoch o bezpečnej uhoľnej elektrárni.
Vo štvrtom ročníku na základnej škole, som bol šampiónom v skoku do výšky. Hravo som porážal o dva, tri roky starších spolužiakov, faninkám som podpisoval denníčky a starší grázli ma konečne prestali mlátiť a púšťali ma na obede k sebe!
Keď už sa zdalo, že „agenti“ z iných škôl sa o mňa pobijú, spravil som prvú životnú chybu. Musel som ísť pomôcť kopať babke zemiaky. Darmo som doma vysvetľoval, že mojej forme to neprospeje, že talentu mojich kvalít na zemiakovom poli je škoda. Skrátka som bol celý deň zohnutý na poli s otcom a strýkom. Samozrejme, že som sa strýkovi pochválil, do akej výšky dokážem vyskočiť. Strýko neveriacky krútil hlavou.
„Neexistuje! Ty, také drevo, čo nevie ani do lopty kopať? „
V tom momente do mňa vošla zlosť! Čo má nejaký primitívny futbal spoločné s lahodným skokom cez žrď vysokú cez jeden a pol metra? Celý deň som sa hádal so strýkom, že toľko skočím! Strýko sa normálne rozčertil a zavrčal, nech si nevymýšľam. Darmo som vysvetľoval, že som talent neoceniteľných kvalít. On zakaždým len svoje – „Neexistuje!“
Deň sa schyľoval ku koncu a ja som sa so strýkom pohádal na smrť! Už sme hádzali po sebe aj zemiaky, padli aj tvrdšie slová a nebyť otca, asi by som neveriacemu strýkovi od zlosti vyškriabal oči. Pred večerom sme sa dobití od roboty, ale aj od hádky a od zlosti doteperili polomŕtvi k babke na dvor. Strýko ledva pusti fúrik plný zemiakov a už odbehol po meter a po špagát. Špagát napol medzi dve jablone. S metrom na milimeter presne nameral požadovanú výšku a zreval “ SKOČ !!!“
Začal som mu vysvetľovať, že tu nieje profesionálna žinenka, ktorá je vysoká jeden meter. Na to otec odišiel do komory a doniesol babkin starý tkaný koberec a položil ho za špagát! Sám už bol po našej hádke zvedavý, či toľko naozaj skočím. Starý koberec na mňa vôbec nepôsobil dôveryhodne a pozeral som neveriacky na dvoch dospelých vysokoškolsky vzdelaných mužov, či naozaj chcú svojho potomka zamordovať! Otec akoby v tranze skočil do komory a doniesol ešte starší a ešte horší koberec a položil ho na ten prvý. S otcovskou láskou sa pozrel na mňa a povedal túto vetu: „Skoč Marek, je to bezpečné !“
Ja som následne spravil druhú svoju životnú chybu a svojho otca počúvol. Nadýchol som sa a sústredene rozbehol …. odrazil …. a letel! Letel som ako budúci profesionál. Nad motúzom som sa chrbtom premrštil ako gazela, dodnes počujem v tej sekunda výkrik úžasu mojich otcovrahov. A aj som dopadol……Dopadol som ako skokan, ktorý dopadne z jeden a pol metrovej výšky na chrbát na dve koberce hrubé ani nie jeden centimeter! Vybilo mi dych. Nemohol som kričať od bolesti, lebo nebolo vo mne ani kúsok vzduchu.
“ Krásne “ rozplávali sa otec so strýkom. Namiesto toho, aby zodvihli moje nevládne telo, rozoberali môj bezchybný štýl skoku. Až po istom čase som nabral dych a s ním aj hurónsky rev. Zvíjal som od bolesti chrbta, akú som nikdy nezažil. Môj odvážny strýko sa vyparil, aby od mojej mamy dostal len otec. Otec ma zodvihol a úpenlivo ma prosil. “ Marek ticho, lebo mama nás oboch zabije! „
Od vtedy som cez latku nikdy neskočil. Moje podvedomie ma stále na telocviku pred žinenkou zastavilo. Faninky sa rozpŕchli a stal som sa bežným štvrtákom. No aspoň na niečo to bolo dobré. Nikdy, nikto ma už takto hlúpo a naivne na reči o bezpečnosti nedostane.
napísal: Marek Boka