Okúzlujúca dedinka v horách, ktorej história siaha až do 5. storočia p.n.l., sa nachádza v horách asi 9 km od Selčuku. Sirince je príťažlivá na prvý pohľad svojou gréckou architektúrou, chuťou vína s rôznymi príchuťami ovocia zmiešanými s vôňou kebabu. Dedinčania na uličných trhoch medzi domami ponúkajú turistom plody prírody, olivy, broskyne, liečivé bylinky, med, ručne vyrobené krajkové obrusy a ďalšie ručné práce. Jedno však udrie turistom do oka najviac. V tejto dedine však akoby zastal čas. Na historickom pozadí si vysvetlíme prečo.
Pôvodne to bola grécka dedinka, ale jej grécki obyvatelia boli v roku 1923 vymenení za tureckých z Grécka. Schátralé domy pamätajú obdobia, keď na tom uzemi nebolo po Turkoch ani stopy. Človek má pocit, že stoji na území umierajucej Európy, rozdelenej a chátrajúcej národnostnými a náboženskými trenicami a vojnami. Kedysi keď tu žili Gréci a dedina sa volala Kirintsa. Žili v nej pôvodni Efezania, ktori sa tu utiahli pred Turkami počas mnohých rokoch národného prenasledovania. Venovali sa vinarstvu a miestne vino bolo najlepšie z Malej Azie. Táto dedina je udržiavaná zvláštnym spôsobom ako symbol – národný poklad Turecka, tak ako Efez. Len škoda tych storoči, keď sa mnohé vzácne pamiatky vydrancovali alebo nechali zruinovať.
Dedina prežila do tureckého obdobia, a potom upadla.V roku 1923 bolo do Grécka presídlených 2 milióny Grékov z Turecka. Opustiť tieto uzemia nebolo jednoduché. Dnes má pôvod z Malej Ázie 40% obyvateľov Grécka, ktorí sa stale nevedia zmierit zo stratou ich vlasti. Ale tak to bohužiaľ v historii býva. Ako k tomu vôbec došlo?
Spomeňme si, že Konštantinopol dobyli Turci v roku 1453 a tým padla Byzantská ríša, ríša kresťanských Grékov. Nasledovalo obdobie postupného začleňovania balkánskeho Grécka pod tureckú nadvládu. Gréci, spoločne s Benátčanmi statočne bojovali, no nedokázali zastaviť nápory tureckých síl, ktoré si nakonic oblasť definitívne podmanili. Mnoho Grékov z Grécka sa však usadilo vo vysokých horách, odmietli uznať tureckú zvrchovanosť, viedli zbojnícky život a útočili na Turkov. Aj preto sú dnes mnohé grécke dediny vo vysokých polohách. Časť obyvateľstva Grécka prestúpilo na islam a stali sa z nich Turci, mnohí si však uchovali grécky jazyk, v očiach kresťanských Grékov však tiež boli „Turci“, pretože v tejto dobe sa označenie Turek používalo jednoducho na moslima v Osmanskej ríší.
25. Marca roku 1821 sa je v gréckej novodobej histórii významný deň, lebo grécke obyvateľstvo na Peloponéze, sa hromadne vzbúrilo proti tureckej nadvláde. Povstanie vyvolal biskup Jermanos v kláštore Aja Lavra, keď vztýčil vlajku z byzantského obdobia – modrý kríž na bielom podklade (neskôr grécka vlajka). V roku 1826 bolo povstanie takmer na konci, rebelovali už len len malé skupiny Grékov v horách, tak ako aj pred povstaním, vyzeralo to, že Osmanská ríša svoje záujmy v Grécku uháji.
Situácia sa však zmenila zásahom Veľkej Británie, Francúzska a Ruska, ktoré už dávnejšie podporovali gréckych povstalcov. Navyše odpor Európy proti Turkom bol oto väčší, keď vyšli najavo veľké turecké masakre civilého gréckeho obyvateľstva v Malej Ází, Konštantinopole, na ostrove Kasos a predovšetkým na ostrove Chios, čo zachytil aj francúzsky maliar Delacroix. Navyše bolo výhodné oslabiť pozíciu Osmanskej ríše a tak táto európska koalícia prisľúbila pomoc Grékom.
V roku 1827 európska koalícia zničila tureckú flotilu v bite pri peloponézskom Navaríne (dnes Pylos), Ibrahim Paša tak ostal sám čeliť náporu koalície, ku ktorej sa chystali pridať aj grécki povstalci. Ibrahim Paša nato vyjednal odchod z Grécka, neskôr Turecko ešte vyhlásilo Rusku vojnu, Rusi však dobylili časť Balkánu a dostali sa až do Malej Ázie, Turci tak boli nútení žiadať o mier a uznať nezávislosť Grécka.
3. Februára 1830 bola vyhlásená nezávislosť Grécka, jednalo sa však len o územie Stredného Grécka, Peloponézu a Kykladských ostrovov. Väčšina Grékmi obývaných oblastí ešte patrila Osmanskej ríši a trvalo ešte dlho kým dosiahli nezávislosť. Mnohé z nich nedosiahli nezávislosť nikdy. Situácia sa vyriešila až Grécko – Tureckou výmenou obyvateľov v roku 1923, po novej vojne a masakre státisícoch maloázijskych gréckych civilistov zo strany Musatafa Kemala Attaturka.
Samotné slobodné Grécko prežívalo v 19. stor. mnohé ťažké situácie, ako politické rozbroje, občianske vojny, vojny s Turkami a tiež muselo vydržať krvavé a politické rozbroje, vyvolávané európskymi mocnosťami, ktoré sa hádali o to, kto bude mať vplyv na novovzniknuté Grécko, kto Grécku dosadí kráľa. Aj preto sa niekedy považuje obdobie po vymanení sa z tureckej nadvlády za obdobie „európskej nadvlády nad Gréckom“, ktoré pokračovalo až do začiatku 20. stor., kedy sa z „európskej nadvlády“ Grécko vymanilo.
S pozdravom: „História sa stále mení, istá je len budúcnosť!“
Peter Balog