Vrátime sa ku korune?

Bol som obrovským zástancom eura. Ten pocit platiť rovnakou menou, ktorú som pracne zarobil v Michalovciach, v ďalekej španielskej Barcelóne si budem pamätať celý život. Mal som pocit, že Španielsko je aj mojím domovom. A o tom hlavne pri eure ide. Aby sme všetci patrili politicky do jednej rodiny európskych národov a hľadali, čo nás spája a nie rozdeľuje.

Za tie roky, čo platíme eurom, však môžem povedať, že pre východné Slovensko bolo hotovým nešťastím. Ľudia dovtedy, v ťažkých podmienkach montážnych podnikov pre automobilový priemysel, zarábali 16 až 20 tisíc mesačne, čo bol obrovský peniaz pre Michalovce. Po prejdení na euro ľuďom na výplatnej páske nabehlo maximálne 400 eur. Dnes tu je, už úplne bežný plat, len 350€. Väčšina píl, „gatrov“ mala pred eurom zákazníkov v Nemecku, alebo Rakúsku. To však ešte euro malo hodnotu 40 korún. Po prejdení na euro do roka skončilo svoju drevársku činnosť polovica gátrov. Druhá polovica živorí. Rovnako som neveril, že ceny pôjdu tak hore. Ale psychológia marketingu nepustí. Zrazu všetko v supermarketoch, čo predtým stálo 20 slovenských korún, dnes stojí euro. Najlepšie to vystihuje cena rožka. Pred eurom stál 80 halierov, dnes stojí 7 centov! Nárast takmer 200%! Euro by pre nás malo zmysel, ak by ním platili aj Maďari, Poliaci, Česi a hlavne Ukrajina! To by však vo Vyšnom Nemeckom nesmel byť „ostnatý“ drôt, ktorý strašne obmedzuje a limituje celé východné Slovensko!

Podnikám na východe už skoro 12 rokov a s úplnou vážnosťou môžem prehlásiť, že domáci podnikateľský sektor často melie z posledného. Všetci moji zákazníci, spolu so mnou celé desaťročie dreli, zadlžovali sa hypotékami na svoje predajne, výrobné haly a výrobné zariadenia. Pred desiatimi rokmi, všade, kde som prišiel, som videl iskru a vieru zlepšiť život pre svoje deti bez toho, aby sa museli vysťahovať na západ. Verili sme, že po prekonaní komunizmu, mečiarovho obdobia, obrovských obetiach v premene Slovenska na trhový kapitalizmus, nám už stačí sa dostať do eurozony, do „šhengenu“, prijať euro a opäť tvrdou prácou čoskoro dobehneme západ.

Dnes už však bohužial viem, že to bola len ilúzia. Nemôžem a ani nechcem patriť do jedného menového spoločenstva s Grékmi, ktorí odmietajú prejsť tvrdými úspornými reformami. Nechcem patriť do spoločenstva, v ktorom štátní zamestnanci majú niekoľko násobne vyššie platy ako pracujúci občania a živnostníci, ktorí sa im na platy skladajú vyššími daňami. Pred pár rokmi by bolo nemysliteľné, aby starostovia, policajti, vojaci, či doktori mali päťdesiattisícové platy!

Zažil som komunizmus a dobre si pamätám 87- 88 rok, ako nám učiteľ dejepisu otvorene povedal, že socializmu prestal veriť, že to bola len jedna veľká ilúzia. Dnes bez ohľadu na to,ako to politici vyriešia, ľudia prestávaju značke euro dôverovať a tá strata dôvery sa nedá ničím nahradiť. Len dúfam, že politici majú pripravený aj krízový plán, na návrat k našej mene.

Ten návrat však bude strašne bolieť…

  • Marek Boka

Diskusia k článku