Teba mám schodený,
tu žijem, pracujem
Zemplín môj ľúbezný,
Teba ja milujem.
Ostal som napriek všetkému,
že tu nič nezmôžem…
A aj keď ja bojujem
v širokej diaľave,
Zemplín svoj zbožňujem,
pole nezorané.
Navždy už pociťujem,
zemplínsku beznádej.
Som pekný aj škaredý,
jak hocikto vo svete.
Som navždy prikovaný
túžbou po tebe…
Aj keď ťa preklínam,
navždy ťa milujem,
v pralese zapomínam
na našu beznádej…
Si moja Marína,
teba ja milujem.
Som dieťa Zemplína
si moja pochodeň.
V tebe ja nachádzam
svoj vlastný lepší tieň.
Ku tebe prichádzam,
hľadať si krajší deň.
Som Slovák, Slovan, Európan,
kúsok Rusín, kúštik Maďar,
trocha cigán a tak trochu Róm.
Nik nevyzná sa v tom.
No určite som Zemplínčan,
rozumiem nám dvom.
Som kresťan aj ateista
a možno aj zatúlaný Žid.
Som demokrat aj anarchista
a naivný romantik.
To všetko koluje nám v žilách,
to všetko je v nich.
Som slovenský originál,
čo už nenamieša nik…
Som dieťa Zemplína!
To všetko som ja
To všetko sme my.